Na umretie

Je mi totálne na umretie. Prisahám, že takto psychicky zle mi ešte v živote nebolo.

Vrátila som sa z miesta, kam som chcela ísť. Síce nešlo všetko tak, ako by som si bola priala, ale nakoniec som sa tam dostala. Videla som stovky ruží v peknom kaštieli. Mohla som si ich pofotiť. Ale mala som nesprávny foťák. Akosi som si zabudla uvedomiť, že vnútri bude príliš tma na ten filmový, ktorý som mala so sebou. Tie fotky budú brutálne zlé. A ešte za ne aj zaplatím. Bolo tam strašné množstvo ľudí, ktorým som sa musela predierať. Môj mozog vypol, aby nevnímal okolie a ja som sa tak stala úplne otupená. Nemohla som vnímať tú krásu, lebo som to svojím telom nemala dovolené. Prišli sme tam až v poslednú hodinu podujatia, takže po tom, ako sme prešli kaštieľom,  nás odtiaľ takpovediac skoro vyhnali. Stánky sa balili, ľudia vo veľkom odchádzali, vôbec mi to nebolo príjemné. Neviem, či to, že som na a z tohto miesta bola odvezená autom, vyvážilo fakt, že som si ho kvôli tomu, kedy sme tam až dorazili, nemohla vôbec vychutnať tak, ako by som si priala.

Ale vlastne, neviem, či by som si ho dostatočne vychutnala, aj keby boli okolnosti priaznivejšie. Keby som sa už nezačala s niekým dohadovať, asi by som tam vôbec nebola išla. Je mi čím ďalej, tým horšie, mám chuť iba sa schúliť do klbka a nechať svet, nech si robí, čo chce, bezo mňa. Nechcem sa zúčastňovať. Lebo svojou prítomnosťou iba zhoršujem náladu druhým. Nemá zmysel, aby som sa snažila čokoľvek robiť, lebo akurát tak porobím kopu chýb.

Chcem byť zabudnutá. Chcem PNku. Chcem byť nechaná na pokoji. Nevládzem. Vôbec.

Nea