Možno

Cítim sa o kúsok lepšie. A úplne na to stačilo, že mi psychiater predpísal antidepresíva.

Neviem, či ich budem brať. Ale mám ich doma. Plus papier s kontaktom na skupinovú terapiu. Papier je to síce rok starý, takže ktovie, či je tá skupinová terapia ešte stále organizovaná. Ale je to niečo. Odborník zhodnotil, že mám depresívnu epizódu. Odborník mi povedal, že mám nadpriemernú inteligenciu. Odborník so mnou strávil 20 minút, možno aj o niečo viac, pýtal sa, snažil sa zistiť, ako mi pomôcť.

Možno mi stačila iba tá pozornosť. Možno tie antidepresíva naozaj nepotrebujem. Akási eufória, ktorú práve pociťujem, však zrejme veľmi rýchlo vyprchá. Ale cítim sa o niečo ľahšia. A to je fajn, po uplynulých mesiacoch, kedy som mala pocit, že ma niečo neviditeľné konštantne tlačí k zemi.

Opýtal sa ma, či chcem zomrieť. Nič som mu na to nepovedala. Opýtal sa ma, či som pomyslela na to, že sa zabijem. Povedala som nie. Hospitalizácia na psychiatrii síce je istý môj veľmi zvláštny sen, ale teraz sa to nehodí. V stredu mám na pláne glazovanie keramiky, ktorú som si pred dvomi týždňami vyrobila. Chcem tam ísť.

Skonštatoval, že vlastne iba potrebujem ľudí. To je niečo, na čo som už dávno prišla aj ja. Len neviem, kde tých ľudí zohnať. Aj preto tá skupinová terapia. Ale možno ma tie antidepresíva majú potenciál nakopnúť k niečomu viac.

Neviem. Bojím sa. Ale možno to fakt skúsim.

Nea