Krik

Tlsté prasa, pojebaný kus hovna, naničhodná, hnusná, zlá klamárska piča.

Plač, čo ti oči stačia, aj tak ti to nepomôže. Môžeš si za svoju osamelosť len ty sama, tak sa neopováž zvaliť vinu na niekoho iného. Stalkerka, hlupaňa, koketuj so zmárnením sa, ale prosím ťa, potichu. Nikoho nezaujímajú tvoje výlevy, určite nie naživo. Ani tu. Ale vypíš sa, keď si myslíš, že to oddiali nevyhnutné.

Zlomená, smutná, búhú, kto by ti vôbec prišiel na pohreb? Nikoho netrápi, ze žiješ, nikoho nebude trápiť, keď zomrieš. Lebo si ani nikdy naozaj neexistovala. Ty sprostá, neoblomná, neskúsená, zatrpknutá, životom znechutená, zúskostnená krava. Kto sa má na teba pozerať? Kto má toto čítať? Koho, kurva, zaujímaš?

Čím viac sa budeš snažiť získať si ich pozornosť, tým viac ich od seba budeš odháňať. Ale nech sa páči, odožeň ich všetkých, lebo si aj tak myslíš, že ich nie si hodná. Že si nepodstatná. A oni ti to radi potvrdia. Premietaš si otcovský vzor, ktorý na teba nemal čas, keď si ho vyžadovala. Ty vydrbaná, vypočítavá mrcha, ja viem, že vieš, čo robíš. Neprejde ti to. Zostaneš úplne sama.

A potom nebude nič, čo by ti bránilo zabiť sa. Oslobodíš seba aj tento svet. Už nech je to tu. Od začiatku si bola bez šance.