Domased

Všetky moje pokusy o naplánovanie jedno-/viacdňového výletu s niekým, zatiaľ stroskotali na celej čiare.

Cez víkend som bola s jednou osobou, ktorá mi povedala, že to bolo také milé, keď som chodila kade-tade sama na výlety. Po tejto poznámke som si uvedomila, že som celé tie roky iba čakala, že sa niekto konečne ozve, aby som išla s ním/s ňou. Že ma niekto prizve do partie. Alebo niečo na spôsob, ahoj, ja tiež rád/rada, cestujem, ale nemám s kým, tak by sme mohli spolu. Ale asi sa takéto zázraky nedejú. Zdá sa, že ľudia si ma buď vyhodnotili ako samostatnú, alebo ich vôbec netrápi, kade sa túlam, respektíve vôbec to nesledujú. Čakala som, že sa nado mnou niekto zľutuje. Myslela som si, že vysielam signály, ale zjavne som sa mýlila. Alebo to teda naozaj nikoho nezaujíma.

Prečo som teda na tie výlety chodila, keď som vlastne až tak nechcela? Bol to dobrý zabijak času. A nie, že by sa mi na nich vôbec nič nepáčilo. Niektoré momenty boli fajn. Väčšinou som sa však cítila dosť osamelo. A hlavne to bolo o tvorení obsahu. Mať fotky a zavesiť ich na Instagram. Nechať si ich olajkovať. A čakať, či sa niekto ozve. Asi to nebol dobrý plán. Lebo absolútne nevyšiel. Skôr mám pocit, že som možno tak trochu prispela k tomu, aby sa iní ľudia odhodlali cestovať osamote.

Nie vždy to bolo hrozné. Ale teraz na cestovanie sama nemám náladu. Sama môžem byť aj doma. A je to pohodlnejšie a lacnejšie.

Nea