Zle

Myslím, že som viac nepozorná. Viac ľahostajná, zároveň pociťujúca úzkosť zo zvláštnych vecí.

Myslím, že je čas na návštevu psychiatra. Bratova choroba môj, už aj tak nie príliš dobrý psychický stav, iba zhoršila, tak, že už mám pocit, že vôbec nedokážem fungovať. Minimálne pracovne nie. A to je žiaľ potrebné.

A ani sa mi príliš nechce nič iné. Keď napríklad dostanem chuť na nejaké jedlo, na zadováženie ktorého je potrebné komunikovať s ľuďmi, veľmi rýchlo sa od neho dokážem odhovoriť. Žijem mrazenými polotovarmi, sladkosťami a Dupetkami. Nie, že by to bol až taký obrý rozdiel od mojej zvyčajnej stravy, ale istý posun cítim. Pomalosť v myslení mi nedovolí variť zložitejšie jedlá. Je také jednoduché iba niečo hodiť do rúry a počkať. Na nič viac nemám mentálnu energiu.

Možno je to tým, že som tento týždeň nebola fyzicky v práci. A nechystám sa tam ani ten nasledujúci. Keď nemám kontakt s ľuďmi, upadám o niečo viac. Ale vlastne preto som sa k tomu psychiatrovi zatiaľ nevybrala. Vždy, keď som si povedala, že už pôjdem, došla som v utorok do práce a zrazu bolo lepšie. Mala som sa komu posťažovať, komu porozprávať, aký som mala víkend. A nápad ísť k psychiatrovi sa mi zrazu zdal prehnaný. Veď iba potrebujem tých ľudí. Aj keď reálne viem, že to nie je pravda. Že to rozhodne nestačí na to, aby mi bolo naozaj lepšie.

Ani si nemyslím, že by ísť k psychiatrovi a brať antidepresíva bolo nejaké zlyhanie. Ale z minula mám takú divnú skúsenosť s jednými liekmi a odvtedy sa trochu bojím vedľajších účinkov vlastne akýchkoľvek liekov. Mala by som to však prekonať. Pre dobro seba aj ostatných okolo mňa.

Lebo koho by vlastne zaujímalo počúvať moje sťažovanie sa stále dookola.

Nea