Úzkosť

Už to vidím, ako keď prídem k psychiatrovi a poviem mu, že mám úzkosti zo zmien v práci, povie mi, aby som si našla novú prácu. 

Ako, hej, je to dobrá rada, ale mám pocit, že ju nedokážem zrealizovať. Nemala som žiadny vzor toho, ako sa dáva výpoveď, nemala som vzor toho, ako sa hľadá nová práca. Mala som iba vzor toho, čo sa robí, keď človek chce, ale nevládze pracovať. A ten vzor skončil dosť zle. Čo tým chcem povedať je, že netuším, ako dať výpoveď. Viem, že treba napísať a podpísať nejaký papier. Ale skôr myslím tú emocionálnu a praktickú stránku, ako vyrovnanie sa s pocitom zlyhania a zaučenie človeka na moje miesto. Keď pozisťujem, ako strašne veľa toho neviem a budem tomu človeku mať chuť povedať, aby bežal kade ľahšie.

Ale zas, kedy je lepšie dať výpoveď ako vtedy, keď sa deje veľká zmena? Ten nový človek nezažil, ako to bolo predtým, teda je šanca, že nebude mať neprispôsobivé tendencie. Možno o to celý čas ide. Nájsť neprispôsobivých jedincov, vydrbať ich a nasadiť na ich miesta takých, čo budú ochotní pracovať v takom štýle, ako to vedenie vidí potrebné. A keď nebudú mrhať časom na protestovanie a sťažovanie sa, bude vlastne všetkým lepšie.

Aj keď teda nemať prácu, respektíve musieť si ju nájsť, vo mne, aspoň zatiaľ, vzbudzuje ešte väčšiu úzkosť ako pokus o prispôsobenie sa. Lebo ešte stále mám nádej, že sa nám nejakým zázrakom podarí vzoprieť sa zmenám a buď ich nebudeme musieť implementovať vôbec, alebo iba v nejakej poupravenej forme, ktorá mi bude vyhovovať o niečo viac. A to ukáže až čas. Preto sa snažím nebyť príliš zbrklá, no moje naučené vyrovnávanie sa so stresovými situáciami mi to jednoznačne neuľahčuje.

S tým, že do tej zmeny ideme všetci s nechuťou a ešte sa v nej aj navzájom podporujeme, vlastne ničomu vôbec nepomáha. Iba to všetko zhoršuje.

Nea