Úplne na piču

Mama má zlomenú kosť v chodidle. Má barle a ortézu a injekcie na zriedenie krvi. A ja mám chuť zabiť sa.

Neviem, prečo táto situácia vo mne vyvoláva také prudké samovražedné sklony. Netuším, prečo predstava, že by som sa o ňu mala v nejakom rozsahu starať, ma tak deptá. Mám strach, lebo embóliu môže dostať aj s liekmi na riedenie krvi. Mám pocit bezmocnosti, lebo nedokážem urýchliť jej uzdravenie. Môžem iba čakať. A prípadne jej robiť spoločnosť. Čo ma možno desí najviac. Nie som zvyknutá na jej emócie. Nie som zvyknutá na to, že je nešťastná. Neviem, čo s tým mám robiť. Cítim sa úplne uväznená a maximálne vinná za to, že jediné, čo chcem, je utiecť. Utiecť od celej tejto situácie. Necítiť ju. Nebyť tu. Nielen emočne. Aj fyzicky.

Nenávidím sa za to, a preto to sem píšem. Lebo keby som nepísala, totálne by ma to prevalcovalo.

Nea