Preťažená

Prisahám, že nerozumiem, ako môžu existovať rodičia. Ako niekto môže byť v pohode s tým, že sa o niekoho musí starať. Že varí. Perie. Vynáša smeti. Umýva riad alebo len nakladá a vykladá umývačku. Vešia prádlo. Zvešiava prádlo. Chodí nakupovať potraviny. Neviem, ako sa to dá zvládať, keď ti ešte k tomu do toho reptá nejaký malý človek a dožaduje sa tvojej pozornosti. Ja by som to jednoznačne nezvládla. Nezvládam ani len svoju aktuálnu situáciu, a tá je teda nadmieru prívetivá. Iba mám zrazu všetky povinnosti, ktoré sme zvykli mať rozdelené. Naplnila som už tretiu plnú práčku za uplynulý týždeň a omg, ja už nechcem. Raz za čas, okej, ale toto je peklo. Všetko sa stále špiní, stále niečo treba. Je to obmedzujúce a nepríjemné a dobrovoľne by som do toho nikdy nešla. A to som na tom fakt ešte veľmi dobre. A viem to. Ale ako je možné, že pre život jedného človeka je potrebné toho spraviť toľko? Ako je možné, že toho toľko potrebuje a že je to pre mňa taká hrozná záťaž a nadbytočná práca? Nerozumiem tomu. A nerozumiem ani tomu, prečo ma to tak strašne obťažuje. Aj tak väčšinu času nemám nič iné na práci ako doniesť, nakúpiť, navariť, upratať. Tak prečo mi to tak hrozne vadí, keď je to vyžadované okolnosťami?

Vraj dcérenky zostávajú, aby sa postarali. Niekedy mám už tých svojich kolegov fakt po krk. Hnusní, zlí, odbíjajúci, nenápomocní. Chcelo sa mi plakať. Ja nikdy nebudem mať svoj vlastný život. Vždy sa budem niekomu prispôsobovať. Nedokážem sa z toho vymaniť. A na konci, keď mi celý život prefrčí pred očami, budem ľutovať všetko, čo som nedokázala urobiť.

Vraj nerob pred ním scény, veď si bude myslieť, že sme tu fakt chránená dielňa. Ale tie scény sú pre neho. Nemôžem ich pred ním nerobiť. Ja sa ho snažím vyprovokovať. Ale on namiesto toho, aby zostal, odíde. Temper tantrum dvojročného decka. A to som si myslela, že som sa zasekla aspoň v trinástich. Ale nie. Správam sa ako dvojročná. Som impulzívna. Mám zmätok vo svojej identite. Mám náchylnosť predpokladať, že ma niekto opustí a zároveň sa správam tak, že je v podstate isté, že to spraví. Skúšam, kam až môžem zájsť. Lebo viem, že nič netrvá večne. Že raz ten človek odíde. A dopomáham tomu. Napriek tomu, že viem, že by som to nemala robiť. Že by som mala prestať riešiť. Pýtam sa - ešte ma máš rád, ešte ma máš rád, ešte ma máš rád - stále dookola, až kým nezačnem liezť na nervy. Očakávam uistenie a zároveň dláždim cestu, aby zaručene raz neprišlo. A nedokážem to inak. Nie bez excesívneho množstva terapie, z ktorej budem vždy mať tendenciu odchádzať. Lebo to je tak, ako môj mozog funguje.

Spúštaš vo mne detskú traumu, keď ma posielaš preč. Keď mi hovoríš, teraz nie. Keď odchádzaš z miestnosti, keď sa snažím upútať tvoju pozornosť. Práca bola vždy prednejšia, aj keď fyzicky tu ten človek bol. Ale povedal o päť minút a boli to dve hodiny. Bola som nedôležitá vtedy a som aj teraz. Ak mi to necháš pocítiť, mám zlý pocit. Začnem ťa neznášať. Ale zároveň ťa potrebujem, lebo potrebujem aspoň niekoho. Chvíľu ťa milujem a o hodinu neskôr nenávidím. Zraňuješ ma, ani o tom nevieš a ja sa nechám, lebo si to zaslúžim, ale slučka sa sťahuje a ja iba čakám, kedy prestanem dýchať. Kedy príde ten moment, keď už viac nebudem vládať uniesť, čo sa deje. Čakám, kedy sa ocitnem na zemi, nie metaforicky, ale doslova. Kedy ma vypne. Kedy sa iba schúlim do klbka, neschopná pohybu, neschopná zvuku, iba hľadiaca do prázdna a ignorujúca úplne celé okolie. Kedy bude môj mozog preťažený, kedy začnem mať halucinácie, kedy začnem nekontrolovateľne plakať, kedy sa KONEČNE stane niečo, aby za mňa mohol doktor povedať, že stačí. Potrebuješ pauzu.

Nea