Prechodný stav

Viete, prečo si myslím, že som sa na istý čas prestala rezať?

Lebo sa udiala taká hrozná vec, že som sa musela odstrihnúť od svojich emócií. Či už vedome, alebo nevedome. A zároveň potom nejaký čas nebolo v mojom živote nič akútne stresujúce, nediali sa žiadne veľké zmeny, ktorými by mohli byť moje emócie vyhecované. Od začiatku však bolo jasné, že je to len prechodný stav. Že sa nejako niekedy znova so svojimi emóciami skontaktujem. A ak sa dovtedy nenaučím vyrovnávať sa so stresom iným spôsobom, znova sa začnem pravidelnejšie rezať.

Nepáči sa mi to. Ale nie som si istá, čo s tým robiť. Áno, snažím sa odosobniť sa. Snažím sa nebrať to všetko tak strašne vážne. Snažím sa nenechať to zájsť do bodu, kedy stratím kontrolu. Mám dlhé pauzy. Robím iba zopár rezov naraz. Dokážem to ustáť. Deje sa to mimo mňa, zároveň však s dôkladným pokojom a čistou hlavou. Nenechávam sa v tom momente ovládať emóciami. Lebo to by určite neskončilo dobre. Je to iba jedna nepríjemnosť, jedna z potrieb môjho tela, ktorú treba rýchlo a potichu vykonať. Nezamýšľať sa nad dôvodom. Iba šup-šup a zase som na pár dní vybavená.

Je to udržateľné? Určite nie. Je to pre mňa dobré? Ani by som si nedovolila tváriť sa tak. Je to iba naučený spôsob vyrovnávania sa s polenami, ktoré mi život hádže pod nohy. (Aj keď uznávam, že niektoré si tam hádžem sama. Alebo ich minimálne umelo zväčšujem.) Iba zlozvyk, tak ako veľa iných. No big deal.

Keby som o tom nepísala, bol by to, paradoxne, potenciálne väčší problém. Takto je to iba nepríjemná maličkosť, ktorá časom znova odznie.

Nea