Odosobniť sa

Asi som vždy svoje aktivity brala ako súčasť seba, svojej hodnoty. Nie je preto pre mňa prirodzené byť odosobnená od čohokoľvek, čo robím.

Keď sa mi nedarilo v škole, brala som to ako koniec sveta. Ak som niečo upiekla a nedalo sa to jesť, s plačom som to hodila do koša. Keď som niečo namaľovala a nebolo to podľa mojich predstáv, roztrhala som to. Zlyhania nie sú súčasťou môjho vnímania života. K mojej spokojnosti musí byť všetko dokonalé, perfektné. Napriek tomu, že mám zažité, že tak realita nefunguje. Že veci nevychádzajú podľa plánu. Napriek tomu, keď sa niečo deje podľa mňa nesprávnym spôsobom, som nešťastná. Čo je tým pádom dosť často.

Preto aj zmeny, ktoré sa aktuálne dejú v mojej práci, beriem dosť zle. Mám na starosti nové veci, preto je zrazu oveľa väčšia šanca, že spravím nejakú chybu. A v mojom svete chyby neexistujú. Musia byť zničené, skryté, zabudnuté. Nie, nepoučíme sa z nich. Ony sa nikdy nestali. Lebo ak som urobila chybu, som chybná JA. Niečo je so mnou zle. Nezaslúžim si nič, čo mám, žiadne slová útechy, žiadnu pochvalu, ktorú som kedy za hocičo dostala. Mojou chybou sa maže všetko, čo som doteraz urobila dobre. Spravila som chybu, a to je koniec. Som hlúpa a neschopná v očiach všetkých a už nikdy mi to neodpustia. Taký mám vždy pocit.

Ani to nie je o tom, že by som si myslela, že som dokonalá a iba by som nechcela, aby niekto zistil, že to tak nie je. V niektorých oblastiach vyhľadávam svoju nedokonalosť. Velebím ju. Vyhadzujem ju všetkým na oči. Ale akonáhle spravím chybu pri niečom, do čoho som išla s plným nasadením a úplným sústredením, je to pre mňa zlyhanie. Tak veľmi som sa snažila a nevyšlo to? MUSÍM byť vadná, hlúpa, nedostatočná. Ako mi vôbec mohol niekto niekedy niečo zveriť? Veď nedokážem ani TOTO. Nezaslúžim si žiť. Zaslúžim si trpieť.

Je to strašne sebastredné? Jednoznačne áno. Dá sa takto fungovať v pracovnom živote? Myslím, že nie, pokiaľ si nechcem privodiť infarkt či mŕtvicu. Preto by som sa mala začať odosobňovať od toho, čo robím. Akurát potom sa obávam, že sa odosobním až príliš. Že mi na tom už vôbec nebude záležať. Akoby som poznala iba extrémy. Akoby som si vedela predstaviť iba extrémne fungovania svojej osoby. (Hraničná porucha osobnosti, si to ty? Žeby mal psychiater predsalen pravdu? Po 15 minútach pred siedmymi rokmi?)

Niekedy nechcem byť vo vlastnej hlave. Niekedy ju chcem na chvíľu vypnúť. Odosobniť sa sama od seba. Možno sa mi to raz podarí.

Nea