Mrcha

Rozdúchavam tu ohne nenávisti. Aspoň z toho mám ten pocit.

Som nespokojná so zmenami až tak veľmi, že nedokážem hovoriť o ničom inom. Jasné, že to nefunguje, keď nepracujem. Nemám kedy pomedzi to konštantné pičovanie.

Poviem niečo, čo ma neskôr mrzí. Mohla som to povedať inak. Alebo vôbec. Mohla som držať hubu. Ale to nedokážem. Aj on povedal, že keď sa mu niečo nepáči, ozve sa. Tak sa ozývam aj ja. Tak, že ho trochu pokopávam. Zhadzujem. A čakám, čo to dá. Či moje slová budú prekrútené, alebo zachované. Či sa k nemu dostane podstata. Či bude vedieť, že som to povedala ja. A som zvedavá, ako zareaguje.

Ani neviem, čo všetko som vypustila smerom k tým nesprávnym ušiam. Keď som vo švungu, úplne strácam úsudok. Som opitá hnevom. Chcem ho vyjadriť. Vypustiť. Lenže si nemyslím, že si ho moje okolie naozaj zaslúži. Čakám od nich reakciu, ale oni sa snažia správať korektne. Bez vášne. Alebo s úplne iným typom emócie, ako by som očakávala.

Otázne je, či do práce taká úroveň zanietenia a rozčúlenia vôbec patrí. Lebo zdá sa, že je dosť kontraproduktívna.

Nea