Čierni pasažieri

Aké sebavedomie musí mať človek na to, aby nastúpil do dopravného prostriedku mestskej hromadnej dopravy v cudzom meste bez toho, aby mal zistené, ako si zadováži lístok?

Presvedčenie typu "veď určite nejako prídem na to, ako kúpim pre našu štvorčlennú skupinu lístky platobnou kartou", je tuším nad moje pochopenie. Nevravím, že je to nejako prudko komplikované. Vravím, že to tí turisti proste nevedia, lebo si to nezistili. (Alebo sa snažili zistiť si to, ale nedostatočne pochopili, čo im DPB chce vo svojich návodoch povedať.) Napriek tomu nastúpia do autobusu, a potom v ňom maturujú nad tým, ako sa tie lístky kupujú. Možno majú problém preto, že je to vlastne dosť jednoduché. Iba prilož kartu na konkrétne miesto, ku konkrétnemu cvakaču lístkov. A vždy, keď prídeš do nového vozidla, sprav to isté. Ale prosím ťa, for the love of god, nepchaj kartu do tej štrbiny. Ani nevyberaj typ lístka. Iba. Prilož. Kartu.

Samozrejme, existuje zopár podmienok. Na jednu kartu môže byť v jednom čase kúpený iba jeden lístok. Viac ti ich to proste kúpiť nedovolí, respektíve viac ti ich to na tú kartu nezapíše. Lístok konkrétneho človeka má byť kúpený na kartu s jeho menom. Kartu prikladáš VŽDY po prejdení do nového vozidla (alebo po uplynutí 45 minút v jednom vozidle, ale ktorý turista by cestoval jedným vozidlom bratislavskej MHD viac ako 45 minút?). Ak je prestup do 45 minút, neodráta ti to ďalšie peniaze, ak nad 45 minút, odráta ti ich. Odrátava ale iba do denného limitu 4,80€, čo je mimochodom cena 24 hodinového papierového lístka. Čo by bola podľa mňa oveľa lepšia voľba, ako spoliehať sa na to, že v každom vozidle bude funkčný ten správny označovač a že nezabudneš pri každom nástupe priložiť k nemu kartu, prípadne karty viacerých členov tvojej skupiny.

Ja vieeeeem, progres. Nové systémy. Menej papierového bordelu. Ale niečo na virtuálnych lístkoch ma zneisťuje. Nie že by moja električenka zapísaná na čipe fyzickej karty nebola v podstate virtuálna. Ale je oddelená od môjho bankového účtu. Taktiež je nezávislá od stavu nabitia môjho mobilu. A to ma z nejakého dôvodu ukľudňuje.

To, že zhruba viem, ako si kúpiť lístok platobnou kartou v označovači na lístky, ešte neznamená, že to viem aj dobre po anglicky vysvetliť. Taktiež to neznamená, že som ochotná túto informáciu poskytnúť úplne vždy. Hlavne keď ľudia úplne suverénne strčia kartu do štrbiny, nechajú si (niekedy opakovane) cvaknúť kartu a tvária sa spokojne. Kto som, aby som vám narúšala vašu spokojnosť, keď ste sa ani netvárili zmätene a nepýtali si pomoc?

Je jedna konkrétna linka bratislavskej MHD, kde som si všimla, že je výskyt turistov vyšší a kde by sa možno zišlo mať človeka, ktorý by im bol ochotný a schopný vysvetliť, ako sa naozaj kupuje lístok platobnou kartou. (Tiež, ako sa ním potom preukáže revízorovi, lebo to fakt netuším, iba tipujem.) A bola by to reálne jeho práca, nie iba nezištná ochota niekoho, kto nemôže vydržať ten pocit cringe-u, keď vidí, ako sa chudáci turisti, ktorí iba chcú vidieť Hrad Devín, snažia získať lístok a vôbec sa im nedarí.

Tuším tou 29-tkou na nejaký čas prestanem chodiť. Aj tak nikdy nezachránim všetkých turistov (a to ani v tom jednom vozidle) pred cestou načierno.

Nea