Buzzing

Nie som si istá, či môžem byť aktuálne zodpovedná za svoje činy a slová. Všetko, čo napíšem, berte s rezervou.

Cítim bublať nepokoj v celom svojom tele. Mám chuť zvliecť si vlastnú kožu. Som neskutočne unavená, ale zároveň zvláštnym spôsobom nabudená. Chcem upratovať, zbavovať sa vecí, vyhadzovať zbytočnosti a možno aj nejaké potrebnosti. Prerobila som dva obrazy - sovu vymaľovanú podľa čísiel a fotku vytlačenú na plátne. Znepáčili sa mi. Neskôr budem zrejme ľutovať. Vyhodila som dva obrazy namaľované očnými tieňmi, lebo sa mi nepodarilo správne ich niekam nalepiť. Zbavila som sa zopár pohľadníc, lebo sa mi už nepáčili nalepené na stene. Roztrhala som fialovoružový západ slnka s kopcami, lebo sa mi nepodarilo dobre namaľovať odraz kopcov vo vode. Som beznádejne zlá v maľovaní hocičoho, čo by sa malo podobať na realitu. Mám v izbe samú abstrakciu. Farebné a farebnejšie machule. Ak chcem reálne tvary, musím si ich vytlačiť a obkresliť.

Chcem ísť von. Bežať. Kričať. Smiať sa. Plakať. Z tohto všetkého a z posledných týždňov vyplýva iba to, že som sa mala už dávno odsťahovať. Ale nedokážem to. Radšej sa budem užierať v známom prostredí, radšej budem brať antidepresíva, antipsychotiká, antiepileptiká, ako by som sa mala pokúšať odísť zo zaužívaného, ktoré poznám. Príliš sa bojím. Možno toho, že to bude horšie, možno naopak toho, že to bude lepšie. Možno sa bojím zistiť, že som nemusela tak dlho trpieť, a tak budem svoje utrpenie iba predlžovať. Lebo to fakt dáva zmysel.

Hovorí sa, že človek si zvykne aj na šibenicu. Asi to bude pravda. A možno ma tá šibenica raz predsalen dobehne, akurát vtedy, keď to budem najmenej čakať. Lebo viem, že si zarábam na veľké problémy, ktorým som sa mohla vyhnúť, ale nedovolila som si to. Berte si ma, napchajte ma do zvieracej kazajky a nechajte ma udusiť sa vlastnými zvratkami. Nič iné si nezaslúžim.

Je mi zle. Dúfam, že to vidno.

Nea