Úľava

Tie romantické kecy o alkoholizme a iných typoch závislostí sú zvrhlé a zraňujúce a neberú do úvahy prizerajúcich sa. Tých, ktorí musia vyrastať a existovať v prítomnosti závislých.

Hocijako sú závislí zobrazení v médiách, nemyslím si, že to dokáže zodpovedať skutočnosti. Ja mám skúsenosť iba z obrazoviek a som za to nesmierne vďačná. Zároveň si však kúsok zo mňa závislosť neskutočne romantizuje. Vidím v nej niečo viac. Akúsi beznádej, nekonečný smútok, ktorý dokážem pochopiť a vžiť sa doňho a keď to dokážem, tak to predsa nemôže byť také zlé. Aj keď si na rozumovej úrovni uvedomujem, že môže. Že je to horšie, ako si to dokážem vykresliť vo svojich najodvážnejších predstavách.

Stále si však romantizujem aj samovraždu. Napriek tomu, že som zažila, aké to je, keď sa zabije niekto, koho ľúbim, stále sa mi zdá, že je na samovražde niečo vznešené. Obetavé. Rozumné. Som nahnevaná, ale zároveň chápem. Je alkoholizmus tak ďaleko od samovraždy, že by bolo hriechom chápať ho a túžiť po ňom?

Byť alkoholikom znamená, že máš vždy čo robiť. To som nevymyslela ja, to parafrázujem The End of the F*ing World. Tá hláška, alebo aspoň jej podstata, sa mi vryla do pamäti. Neviem, čo na nej je. Možno moja nekonečná unudenosť, tá romantická vízia, že môže existovať svet, v ktorom každý deň presne viem, čo robiť a že ak svoju substanciu nemám k dispozícii, musím ju nejako zohnať. Lebo bez nej mi bude horšie. Že mám v rukách to, aby mi bolo o niečo lepšie. A nemám až tak úplne v rukách to, aby mi bolo oveľa, oveľa horšie. Povznesenosť alkoholu v krvi alebo abstinečné príznaky. Prečo myšlienka na takúto existenciu vo mne vzbudzuje túžbu?

Nikdy by som do svojej potenciálnej závislosti od alkoholu nechcela zatiahnuť deti ani žiadneho blízkeho človeka. Lebo viem, že nemôžem od nikoho žiadať, aby sa prizeral, ako sa aktívne ničím. Ale zobúdzať sa s treštiacou hlavou vo vlastných zvratkoch a iných telesných výlučkoch z nejakého dôvodu znie ako niečo, čo si zaslúžim. Sama na zemi vo svojom vlastnom byte, už týždne ste o mne nepočuli. Zabudli ste, že existujem. Dobre mi tak. Aj tak som nikdy pre nikoho z vás nebola dostatočne dobrá.

Sú to predstavy, z ktorých zrejme nikdy nič nevzíde. Lebo nie som typ, čo berie veci do vlastných rúk. Ale občasnú úľavu si doprajem. Tak, ako sa hovorí, na zdravie!

 

Nea