Ukončenie terapie

Prečo som prestala chodiť na terapiu?

Dôvod číslo jedna - peniaze. Nechala som tam 25 * 60 = 1500 eur za 9 mesiacov. Minula by som tie peniaze aj tak? Zrejme áno. Ale posledný mesiac sa mi vôbec nepáčilo, čo sa na tej terapii dialo. Už aj predtým to bolo nahnuté, ale posledných pár sedení bolo fakt na nič. Iba som tam sedela a väčšinu času som bola ticho. Ani si ich poriadne nepamätám. To naozaj mám platiť za čas, kedy iba sedím s niekým v nepríjemnom tichu?

Dôvod číslo dva - počasie. Viem, znie to hlúpo, ale radšej budem v peknom počasí niekde vonku ako vnútri u terapeutky. Hlavne keď som ku koncu už fakt mala pocit, že nič nepreberáme. Nikam sa nedostávame. Už som všetko povedala a ona nevie nájsť tému, do ktorej by zabŕdla, ktorú by načala, do ktorej by sme sa spolu ponorili. Načo takto márniť jej a môj čas?

Dôvod číslo tri - blok. Proste som dostala blok. Nedokázala som si dovoliť otvoriť sa na 50 minút týždenne, len aby som potom mala ďalšie dva dni problém so zatváraním sa. Blokovala som samu seba, hovorila som si, že to nemá zmysel. Načo som mala niečo riešiť počas toho času tam, keď to vždy muselo zostať niekde uprostred? Ani ja, ani ona sme sa nikdy počas nasledujúceho stretnutia nenapojili naspäť na témy z predošlého. Vôbec sa mi nepáčilo, ako to fungovalo.

Dôvod číslo štyri - miesto. Musela som ísť cez pol mesta z práce tam a zase cez pol mesta odtiaľ domov. V preplnenej električke. Stresovalo ma to. Už na sedení som rozmýšľala o tom, aká bude tá električka naspäť plná. A v preplnenej električke predsa nemôžem byť duchom neprítomná. Čo by som bola. Keby som si dovolila otvoriť sa.

Všetko dôvody spolu súvisia. Možno je otázne iba to, prečo sa to stalo teraz. Prečo som práve teraz nabrala odvahu ukončiť to, keď som mala každý mesiac predtým aspoň raz pocit, že tam už nechcem chodiť. Ale v predposledné sedenie som mala pocit, že chcem doslova UJSŤ. Zdvihnúť sa uprostred sedenia, hodiť po nej peniaze a už nikdy sa nevrátiť. Nespravila som to, ale chcela som. Predtým to bolo tak, že po dvoch či troch nezaujímavých sedeniach, prišlo jedno, ktoré ma presvedčilo zostať. Niekam sme sa na ňom dostali. Ale teraz od začiatku roku... nič. Iba akoby ma oťukávala, začala jednu tému, potom ďalšiu a ďalšiu, lebo som na nič nereagovala. Asi som sa rozhodla, že nechcem. A ja viem byť poriadne tvrdohlavá. Hlavne čo sa týka tých nesprávnych vecí. A tak, nechce sa mi dávať každý týždeň 60 eur za nezaujímavých 50 minút na mieste, odkiaľ sa mi blbo dostáva domov.

Nepresviedčala ma, aby som zostala. Okej, asi to tak úplne nie je jej práca, veď má na čakačke určite aspoň zo desať ľudí, ktorým sedenie s ňou má šancu pomôcť viac ako mne. Ale myslím, že to ma utvrdilo v tom, že som s ňou mala skončiť.

Nevravím, že na terapiu už nikdy nepôjdem. Ale chcem si dať oddych. Toto tu je pre mňa oveľa prirodzenejšie.

Nea