Off the rails

Ako hej, trochu mi zašibáva. Lebo proste, ako sa normálne vyrovnáva so stresujúcou situáciou?

Ale prosím ťa, teraz ma nezaujíma tvoja prezentácia. Rob si, čo chceš, povýš koho chceš, choď cestou najmenšieho odporu. Povedz mi, čo mám robiť a ja to s poriadnou dávkou pičovania nakoniec zrejme spravím. Alebo konečne odídem. (Ha.)

Teraz ide o život. Nie zrovna ten môj. Nedávam to. Príliš mi to pripomína situáciu spred troch rokov, keď bol otec tri týždne v nemocnici a vrátil sa odtiaľ tak psychicky na sračky, že sa zabil. (To, že uvažujem o samovražde ako o vznešenej či obetavej, ešte neznamená, že tie spomienky nebolia.)  Vracajú sa mi tie obrazy toho vtedy, aj keď aspoň teraz vonku svieti slnko. Namiesto februára je skoro máj. Ale ten pocit zostal rovnaký. Bojím sa tak veľmi, že sa snažím vypnúť to. Akýmkoľvek spôsobom. Alkohol podivuhodne dobre zaberá. Iba 25 mililitrov a cítim sa ľahšia. Telo sa uvoľní a ľahšie sa mi dýcha.

Aj jedlo je môj kamarát. Niektorým ľuďom počas osobnej krízy jesť nechutí, ale ja by som zožrala všetko, čo mi stojí v ceste. Prečo som prestávala s terapiou? Tá trochu držala tieto veci na uzde. Aha, asi preto. Nebola som počas nej dostatočne prítomná, stratila som svoj sebadeštruktívny edge. Ktorý samozrejme všetkým, vrátane mňa samej, poriadne lezie na nervy.

Ale čo. Nejako bolo, nejako bude. Len čas ukáže ako presne. A mne nezostáva nič iné ako (zas a znova) čakať.

Nea