Konečná

Nepatrím sem. Prečo som ešte tu? Mala by som byť inde. Nikde. Som?

Našla som doma pri upratovaní žiletky. Čo to hovorí o vesmíre? Chce, aby som sa znovu začala rezať? Alebo naopak chce, aby som odolala? Chce, aby som sa dokázala zastaviť? Je to skúška?

Dokážem vôbec niečo tým, že nezačnem? Dokážem niečo tým, že začnem? Obidve možnosti sú v konečnom dôsledku nepodstatné. Som list zmietajúci sa vo vetre, iba čakám, kam ma zavanie. Nechávam sa niesť inými silami. Som vedľajšou postavou vo vlastnom živote. Večne opomenutá, večne zabúdaná. Ty na mňa nemyslíš, kým mne sa o tebe sníva stále. Pripomínaš sa mi a ja tebe nikdy. Nemôžem dýchať, nechcem bdieť, iba snívať sny bez skutočných následkov. Vezmi mi to bremeno a zahoď ho namiesto mňa. A zabudni, že som vôbec niekedy bola v tvojom živote.

Chcem aj nechcem byť. Neviem, čo je nebyť, ale byť je komplikované. Príliš náročné. Príliš mätúce. Strácam sa vo vlastnej hlave a myšlienky mi behajú kade-tade tak rýchlo, že ich prestávam stíhať zapisovať. Som vôbec? Vnímaš ma? Nemôžem sa zbaviť predstáv, že toto celé je iba v niekoho hlave. Som vymyslená niekým druhým, iba nedovyvinutá, nedomyslená postava v príbehu niekoho iného. V tvojom? Možno. A možno ani nie.

Iba viem, že je tu teraz bordel, ktorý neovládam. Nechcem skončiť sama, no presne tým smerom idem. Tak prečo do tej konečnej destinácie neprísť o niečo skôr?

Nea