Choroba

Môj brat je už dva týždne chorý. Je možné, že som ho nakazila ja.

Môj priebeh choroby, zrejme akéhosi náhodného vírusu, ktorý je práve rozšírený, však bol oveľa lepší a kratší ako ten jeho. Zobrala som si štyri dni PNky na zotavenie, čo príliš nepomohlo, ale aspoň som nemusela pracovať. Celý týždeň mi bolo rovnako zvláštne, pobolievalo ma hrdlo a mala som mierne zvýšenú teplotu. Potom na piatok som si už PNku zrušila, lebo mi to už doma liezlo na nervy a zas až tak hrozne zle mi nebolo. V sobotu som presvedčila brata, aby sme išli na nákup do Rakúska. Išli sme aj do obchodu, ktorý je pri čokoládovni, kde sa dajú ochutnávať rôzne čokoládové výrobky. A o jeden kúsok som sa s ním podelila. Akosi som v tom čokoládovom opojení pozabudla, že ešte stále ma trochu škriabe v hrdle, takže by som sa zrejme nemala deliť o niečo, z čoho som odkusla. Posledné dni na to jedno bezmyšlienkové podanie čohosi v čokoláde, aby to tiež ochutnal, lebo mi to chutilo, myslím veľmi často.

O dva dni nato začal byť chorý, s teplotou niečo málo nad 38,0°C, dopujúci sa liekmi proti bolesti, aby mu znížili horúčku. Dva alebo tri dni sa potil doma, u lekára síce bol, ale ten naňho v podstate akosi kašľal. Potom si brata na zhruba týždeň odviezla jeho nová frajerka do Brna, kde sa mu stav zhoršil. Keď odchádzal z domu, ešte nekašľal, tam začal, a keď nám ho o týždeň vrátila, tak mal hrozné zachvaty kašľa, ktoré stále pretrvávajú. Už berie piaty deň antibiotiká, včera s ním mama bola na pohotovosti, zatiaľ čo ja som si bez akejkoľvek vedomosti o tom užívala deň s kamoškou na výlete v Nitre.

Cítim sa vinná. On si síce svoj začiatok choroby spája s tým, že sa nadýchal prachu v aute, s ktorým musel ísť tesne pred tým, ako sa začal cítiť zle, na STKčku, ale ak, tak to bola iba posledná kvapka. Viem, že minulosť nezmením, ale nedokážem si pomôcť. Cítim sa za jeho stav zodpovedná. Mala som si dávať viac pozor na to, aby som sa nedelila o jedlo, keď som ešte nebola stopro zdravá. Úplne ironické je, že asi 20 minút pred tým, ako som mu dala ten kus odhryznutej čokolády, som mu nedala napiť sa z mojej fľaše s odôvodnením, že sa ešte cítim kúsok chorá. Ale pri tej čokoláde som na to jednoducho zabudla.

Moja hlava vyprodukovala množstvo hororových scenárov, ako by mohla táto jeho choroba skončiť. Nedokážem ju zastaviť. Nedokážem sa na nič sústrediť na dlhšie ako 20 minút. Mala som sa hecnúť a zobrať si dovolenku na celé tieto dva štvordňové týždne. Ale aspoň na dva dni, tie posledné, ju mám. Aj keď program, ktorý som si na tie dni plánovala, zrejme nebudem môcť alebo možno chcieť uskutočniť. Ale o tom potom.

Nea