Bolesť

Tento týždeň som sa cítila fakt zle. Vlastne si ani poriadne nepamätám, čo sa dialo, ale trochu si spomínam na isté stretnutia medzi štyrmi očami a ako sa mi po jednom z nich chcelo plakať.

Ale namiesto toho, aby som plakala, som sa porezala. A ani som sa necítila lepšie, ani to príliš nebolelo, ani to príliš nekrvácalo. Lebo mám príliš tupý nástroj, príliš chcem ísť o dva týždne do Viedne, príliš chcem ísť v júni do Oponíc, chcem mať slobodu príliš na to, aby som to všetko zahodila kvôli poriadnej, hlbokej rane, ktorá bude potrebovať stehy.

Tak bolesť prišla v inom vydaní. Minimálne o dva dni skôr, ako som ju očakávala, a tak možno nie som blázon, len počas uplynulého týždňa so mnou hádzalo PMS. Teraz trpím ako kôň, tretia tabletka proti bolesti od ôsmej ráno a iba čakám, kedy zaberie. Tak píšem. O bolesti.

Dnes som si myslela, že som nenávratne stratila náušnicu z bieleho zlata. Našťastie mi iba vypadla doma pri jedálenskom stole, asi keď som si dávala von z ucha slúchadlo, tak sa zviezla spolu s ním. Ale kým som ju našla, tak som ju aj oplakala. Tie náušnice som dostala od otca na svoje desiate narodeniny a keby som jednu z nich stratila, tak by som si zrejme musela kúpiť nové. Aby mi nezarástli dierky v ušiach. Bižutériové náušnice občas nosím, ale bolia ma z nich uši. Z tých zlatých nie. Ešte mám jedny, ktoré mi nastreľovali ako bábätku, ale tie sú také tenké, že jedna z nich vyzerá, že keby som ju naozaj nosila, tak sa už zlomí. Možno tá dnešná chvíľková strata bola znamením, že si mám tie staré dať opraviť. A vyčistiť.

Je mi nepríjemne vo vlastnom tele. Nečudujem sa, len konštatujem. Končím.

Nea