Ugh
Nemám rada, keď sú ľudia skúpi na slovo. Ale viem, že aj ja niekedy som. A inokedy dokážem bľabotať pol hodinu v kuse.
Nemám rada, keď sa musím pýtať na všetky maličkosti, keď napríklad chcem vedieť, kam sa niekto chystá na výlet. Opýtam sa kam, ale chcem vedieť aj kedy, s kým a čo tam plánuje robiť. Proste celý itinerár. Kedy a odkiaľ odlieta, kde bude bývať, kedy padlo rozhodnutie, že sa pôjde. Prečo ide. Všetky podrobnosti, poprosím. Ale nie, nespýtam sa na ne. Lebo keď dostanem jednoslovnú odpoveď na otázku o destinácii, reálne iba názov oblasti, asi ten človek buď nechce prezradiť viac, alebo ešte nevie, čo bude na tom mieste robiť. V obidvoch prípadoch by sa mohlo potom stať, že ho svojím dobiedzaním dostanem do nepríjemnej situácie, a to predsa nechcem. Ale maj konverzáciu s niekým, kto nepoužíva rozvité vety.
Možno to mám brať ako znak toho, že sa so mnou daný človek nechce baviť. Ach, tak by som bola rada, keby sa niekto chcel.
Nea