Pozorovateľ
Poďme sa zbaviť strachu z toho, že si ublížim, aby som... sa už nebála ublížiť si? Rozmýšľam, aká logika bola za desenzitizáciou toho, že mám zlý pocit z opätovného vrátenia sa k sebapoškodzovaniu.
Okrem toho, že ma to v tej chvíli úplne odrovnalo a napadali mi myšlienky, že teraz by ma kľudne mohla terapeutka napadnúť a ja by som sa absolútne nedokázala brániť, sa stalo aj to, že sa ublíženie si zdá zrazu akési jednoduchšie. Jedna rana sem, druhá tam, veď na tom vlastne nezáleží. Asi sa už nebojím. Asi už myšlienka na sebapoškodzovanie nemá taký negatívny náboj. Asi je už viac neutrálna, umiernená, tichšia. Racionálna?
Čo mi prinesie to, že sa porežem? Niečo to musí byť, niečo to muselo byť, niečo som minimálne musela vždy očakávať, možno iba chcieť. Túžiť po tom. Potrebovať to. Čo mi dávajú tie vyblednuté čiary na koži, ktoré stále vidím, vnímam a občas si hovorím, aké by to bolo bez nich? Nie je ich tak veľa, ako by mohlo byť, ako by ich malo byť, ako zodpovedá tomu, ako som sa cítila. Bola som na seba príliš mäkká. Nemyslím si, že som chcela tú bolesť. Musela som od toho chcieť niečo iné.
Sedíš tam a ja neviem, ako sa ti prihovoriť. Neviem, ako zaujať tvoju pozornosť. Neviem, ako ťa rozptýliť. Neviem, čo potrebuješ. Nedokážem dekódovať tvoju náladu. Cítim svoje zúfalé pokusy o tvoju reakciu a ty si indiferentný. Všetci sú. Ale čo ja viem, možno je to dobre. Keby sme mali plakať nad nešťastím všetkých ľudí, nikdy by sme neprestali. Potrebujeme si nevšímať, nepripúšťať si. A keď s tým začneme, niekedy nedokážeme prestať. Nevšímame si stále viac a viac, sme sústredení iba na svoje bremeno. Možno som ti chcela dať šancu riešiť niečo iné. Ale zrejme by to bola chyba.
Musím len zostať pozorovať z opodiaľ, nerobiť nerozvážnosti a nechať ťa ísť.
Nea