Neviditeľná

Prednášková sála, najvyšší rad, miesto presne oproti dverám. Rok niečo medzi 2018 a 2019.

Dvere sa otvorili minimálne 20-krát počas toho, ako som sedela pod tým stolom. Nešťastná, potichu plačúca, bezradná, stratená a sama. Všetci ma videli a nikto mi nevenoval druhý pohľad. Nikto na mňa nemal čas. A neboli to iba spolužiaci, ktorí ma obchádzali. Bol to aj prodekan, ktorý sa na mňa letmo pozrel a išiel ďalej. Nechajte ju tak, prejde ju to. Asi som mala nejaký typ povesti, ani neviem presne akej. Nemohla som odísť z miestnosti, lebo čo ak by sa zisťovala dochádzka? Zostávala som v doposluchu, keby niečo. Mala som sedieť so svojou skupinou, so svojím tímom, a nikomu nenapadlo ísť ma hľadať, keď som sa vyparila. Iba sa na konci, keď som si prišla po veci, jeden z nich spýtal, kde som bola.

Cítila som sa úplne neviditeľná. Od ľudí, ktorí otvorili dvere na prednáškovej sále, som bola vzdialená asi desať metrov. Usadená na zemi, objímajúca si kolená. Väčšina sa na mňa pozrela, niekoľkí sa mi pozreli do očí. Až vo mne hrklo. Každého som si všimla, lebo tie dvere som mala priamo pred sebou. Nikto ku mne nepodišiel, nikto sa ani nepozastavil nad tým, že sa skrývam pod stolom a som viditeľne nešťastná. Všetci pokračovali ďalej.

Netvárim sa, že to bol dobrý spôsob, ako zaujať ich pozornosť. A pravdupovediac ani neviem, čo by som robila, keby mi tú pozornosť dali. Keby sa ma spýtali, čo sa deje. Lebo si nemyslím, že by som to dokázala vysvetliť. Myslím, že som čakala, že si ma všimne jeden konkrétny človek, povie mi, aby som odtiaľ vyliezla a bude sa so mnou chcieť porozprávať medzi štyrmi očami. A ten človek, takisto ako všetci ostatní, o mňa iba zavadil pohľadom, zhodnotil, že nie som hodná jeho záujmu a odkráčal preč.

Niekedy ani neverím tomu, že sa to vôbec stalo. Znie to ako niečo, čo sa mi snívalo. Ľudia sa predsa zaujímajú, nie? Zo vzorky okolo dvadsiatich, aspoň jeden...? Ale nie. Akoby všetko bolo tak, ako má byť.

Nea