Čakanie

Prihára, ale nenechajme sa vyviesť z miery.

Rozmýšľam, ako veľmi vôbec stojím o svoju prácu. Pozerám časti Dr. Housea, v ktorých sa rozhoduje, koho vyhodí, lebo mu to niekto prikázal. A jeho podriadení sa hádajú a boja sa a niečo mi to tak trochu pripomína.

Nechce sa mi báť sa. Ale nedokážem si pomôcť. Síce svoju prácu možno nemilujem, ale určite uznávam, že mi dovoľuje mať istý životný štandard. Ktorého by som sa nie až tak rada vzdala. Otázne je, čo všetko som schopná urobiť pre to, aby som si ho udržala. Či možno, čo som ochotná podstúpiť. Som schopná prispôsobiť sa? Som ochotná byť otvorená zmenám? Som v pohode s tým, že ja môžem byť tá, ktorá bude chtiac-nechtiac musieť odísť? Mala by som odvahu na to, aby som odišla zo solidarity s niekým iným?

(Mám silu na predvádzanie sa? Mám energiu na to, aby som podala väčší a lepší výkon? Som schopná niekoho zradiť, aby som si pomohla? Chcem vôbec byť súčasťou nejakej hry, z ktorej tak či tak nevyviaznem spokojná? Nebolo by lepšie zabaliť to? Obetovať sa? Ale čo ak tým ostatných aj tak nezachránim?)

Myslím, že viaceré kroky, ktoré som tento rok podnikla, smerovali k tomu, aby som v prípade voľných dní mala kam ísť, takpovediac zadarmo. Mám ročnú električenku, mám dve permanentky a chcem si kúpiť ešte jednu. Snažím sa šetriť. Začala som brázdiť portál, kde sú pracovné ponuky. Chodím na terapiu. To predsa musí vyvrcholiť v to, že tento rok budem nejaký čas bez práce. Účasť na ďalšom vianočnom večierku firmy, v ktorej práve pracujem, mi pravdepodobne nebude dopriata.

Snažím sa pripraviť sa a zároveň nemyslieť na to, čo môže prísť. Lebo všetko sú to vlastne iba domnienky. Nič nie je isté. Nevidím mu do hlavy. Dokonca som sa s ním ani poriadne nerozprávala. Všetky informácie o tom, čo chce, mám z druhej ruky. Nie, že by som tomu prostredníkovi neverila. Ale čo sa naozaj stane, neviem predpovedať. Môžem si vymýšľať, fantazírovať, preháňať, obsesívne nad tým premýšľať... a aj tak na nič neprídem. Všetko môže byť úplne inak, ako si to predstavujem.

Tak nech je to čakanie čo najpríjemnejšie.

Nea