Zrušené plány

Mala som kúpený lístok do divadla, ale nešla som tam. Prepadla ma paranoja, že sa stane niečo zlé. Nechala som prepadnúť 25 eur kvôli zlej predtuche.

Nedokázala som sa zbaviť toho pocitu. Okrem toho sa cez týždeň stalo toľko stresujúcich vecí, že som bola rada, že som sa už minulú nedeľu v podstate rozhodla, že na to predstavenie nepôjdem. Vstupenku som si kúpila strašne narýchlo. Stála som pred divadlom a pozerala som si program. Zaujal ma názov. Pozrela som si, o čom to má byť. Uvidela som slovo LGBT. Zistila som, že je k dispozícii posledný lístok. Tak som ho kúpila. To bolo asi pred mesiacom (som si skoro úplne istá, že som sem o tom písala). A keď prišiel ten deň, vlastne ešte skoro celý týždeň pred, akosi sa mi myšlienka toho, že by som tam mala ísť, znepáčila. Mala som to predstavenie ceruzkou zapísané v kalendári a bez milosti som ho vygumovala. Aby som ho nemala na očiach. Aby som si dovolila zabudnúť. 

A reálne som naň včera nemyslela. Až niekedy o ôsmej večer som si trochu spomenula. A keď som počula cupkanie dažďových kvapiek na okne, aj som bola rada, že som nikam nešla. Dnes ráno som roztrhala lístok. Tým to malo skončiť. Ale zjavne neskončilo. Ešte sa z toho musím vypísať.

Prečo mi to, že som nešla niekam, kam som dokonca mala kúpenú vstupenku, spôsobilo skoro až radosť? Niečo podobné sa mi stalo, keď som minulý rok zrušila svoj jarný výlet do Popradu. Alebo keď som sa rozhodla, že kvôli zdravotným problémom nepôjdem na koncert. Alebo keď som si povedala, že si v lete nespravím výlet do Prahy. Alebo keď som si nechala zrušiť PNku až v deň konania vianočného večierka. Vždy som cítila, ako mi odľahlo. Nemusím tam ísť, keď sa na to necítim. Dokážem mať pod kontrolou aspoň niektoré aspekty svojho života. Aj keď tie plány neboli, alebo aspoň nemali byť nepríjemné. Ale v tom čase, keď sa mali diať, som nemala pocit, že by som ich zvládla. Nemyslela som si, že zvládnem 3 a pol hodiny cesty vlakom. Nechcela som ísť v noci autobusom z koncertu a hľadať, ktorým nočákom sa dostanem domov zo stanice. Nechcela byť v horúcich uliciach Prahy. Netrúfala som si ísť do spoločnosti kolegov po dvoch týždňoch doma. A teraz sa mi nechcelo ísť do zimy a dažďa, ešte k tomu vystrašená z toho, že sa možno stane niečo zlé.

Niekedy mám náladu na plány a inokedy ich nezvládam a som rada, keď sa zrušia. Preto sa snažím rezervovať si ubytovanie s možnosťou bezplatného storna aspoň do týždňa pred. Lebo nikdy neviem, v akom rozpoložení sa budem nachádzať o niekoľko mesiacov. A niekedy tak narážam na problémy. Mám problém vypraviť sa do Salzburgu, lebo lístok v deň odchodu stojí 120 eur jedným smerom. Kdežto, keby som ho kúpila tri mesiace dopredu, mohol by stáť tretinu, možno aj menej. Mám problém odsúhlasiť mame letnú dovolenku, lebo neviem, či budem ochotná zobrať si v práci na týždeň voľno. Neviem, či svoje dovolenkové dni nebudem už mať minuté niekedy inokedy. A taktiež neviem, či budem v tom čase schopná sadnúť do lietadla.

Je toľko vecí, ktoré musia byť v pohode, aby som bola aj ja. A vlastne neviem, či to chcem zmeniť.

Nea