Zdieľanie

Chcela by som si dať pauzu od Instagramu. Ale keď ja tak rada zdieľam. A tak rada sa pozerám na to, čo zdieľajú druhí.

Bez Instagramu by som mala ešte menšiu sociálnu interakciu ako teraz. A to už tá teraz je skoro nulová. Cez internet som spoznala polovicu ľudí, ktorých nazývam kamarátkami. Bez internetu neexistujem. Neviem nadviazať kontakt v reálnom svete. Len tak na ulici. Len tak v kaviarni. Len tak v divadle. Len tak na nejakej akcii. Potrebujem skupiny. Skupiny dospelých, ktorí sú ochotní prijať ma medzi seba. A veľkú dávku odvahy.

Ale na nájdenie takých skupín je aj tak v tejto dobe potrebný internet a sociálne siete. Lebo iba tam sa mihne informácia o tom, že sa niekde niečo deje. Keby som si dala pauzu, bola by som ešte viac odstrihnutá. Keby som si mohla dať pauzu tak celkovo od sveta, možno by mi to až tak nechýbalo. Ale keďže ešte stále chodím do práce, kde ľudia občas naživo zazdieľajú, čo idú robiť, kam idú na výlet, kam na párty, babský večer alebo do kina, nedokážem sa úplne odpojiť. Nemôžem sa vzdať aj tej malej interakcie naživo tým, že by som bola ticho alebo sa im úplne vyhýbala.

Mám takú vlastnosť, že predpokladám, že ľudia žijú tak, ako ja. Čo však nemôže byť ďalej od pravdy. Predpokladám, že tak ako ja, každý deň rozmýšľajú, čo by tak išli robiť vo svojom voľnom čase. Predpokladám, že väčšinu času sa nudia. Predpokladám, že majú 6 kamarátov, ktorých vídavajú občas. Predpokladám, že sú väčšinou sami zavretí vo svojej izbe a pozerajú Netflix alebo čítajú knihu. Predpokladám, že sa nechodia túlať po vonku, ale po nákupných centrách. Predpokladám, že neznášajú akúkoľvek fyzickú aktivitu náročnejšiu ako chôdzu.

Ale vlastne ma fascinuje, ako rôzni sme. Nikto z mojich testerských kolegov na tom nie je ako ja. A v tom je to asi pekné. Ale aj strašne osamelé.

Nea