Stratený prípad

Trochu som sa obmedzila v míňaní peňazí, ale hádaj čo? Znova sa mi vkradlo do života fyzické sebapoškodzovanie. Ešte som sa neporezala a naozaj sa tomu chcem vyhnúť, ale tie iné spôsoby tiež nie sú ideálne.

Škrabanie sa ešte ako tak ujde, lebo veď ostrihám si nechty a problém je v podstate preč. Poriadne capnutie gumičkou po predlaktí ešte tiež nie je úplne hrozné, ale dostávame sa tam. Lebo občas sa viem tak poriadne vytočiť, také scénky si povymýšľať a tak dobre ich sama pre seba zahrať, že to skončí päsťovkami do hlavy. A to už znie trochu nebezpečne.

Začalo to stresom. Lebo veď čím iným. Jeden projekt dokončený, tak sa predsa môžem vrhnúť rovno na ďalší, však. Možno som o ňom mala mierne mylné informácie, staré zhruba mesiac a pol a tie ma vystresovali o niečo viac, ako som uniesla? V pondelok asi hodinu trvajúci stav úzkosti, tlak na hrudi, ale nechcela som sa poddať. No pracovať som poriadne nedokázala, lebo akonáhle som sa posadila k počítaču, mala som pocit, že nemôžem dýchať. V utorok som si konštatovanie situácie vztiahla na seba ako niečo, čo robím zle. Stála som a začala som cítiť, ako sa mi podlamujú nohy. Prišla som k stoličke, sadla som si, lakte na stôl, dlane na čelo, zatvorené oči, srdce bije takou rýchlosťou, že mám pocit, že mi vyskočí z hrude. Sústredím sa na svoj dych. Po piatich minútach otázka, či mi má doniesť vodu. Ďalšie dni som už do tej miestnosti nešla.

V stredu tej úzkosti bolo asi najviac. Cez náš standup, kedy sa do kancelárie navalilo priveľa ľudí a ja som si dala ruku cez oči a čakala som, kým odídu. Poobede ja v inej kancelárii, sedím, sťažujem sa a cítim vlnku, našťastie nie vlnu, snažím sa rozprávať ďalej, zmĺknem, dlaň na oči, tlak na hrudi, nemôžem dýchať, otvor okno. Do toho plyšová panda, decko, zase tu chodí ako škôlkarka, ako vôbec niekoho takého môžeme zamestnávať. Vo štvrtok prijímanie situácie, niečo sa zaseklo, nedá sa poriadne testovať, kašľať na to. Predplanning, predstavené ďalšie projekty, ale testovanie ani jedného snáď nepripadne mne? Sledovanie hádky, frustrácie, odchod domov.

A v piatok už iba finišujeme. Otestovali sme, ako sme vedeli, ako sa dalo, aké sme mali možnosti. Všetko je fajn. (Nie moje slová.)

Nea