Rovnako rôzne

Sme blízko k tomu, aby sme boli rovnaké. Preto sme sa našli. Preto som vás našla. Preto sa vás už roky držím. A možno to nie je správne. Možno by som sa mala pustiť. Ale potom si prečítam niečo, čo ste napísali, nech je to aj pár rokov staré... A cítim presne to, čo som cítila vtedy, keď som ten text čítala prvýkrát. Akoby niekto opisoval moje pocity. Akoby niekto bol v mojej hlave. Akoby mi niekto rozumel.

Ale neviem, nedokážem odhadnúť, či sme ešte stále rovnako prepojené. Ľudia sa posúvajú, menia, ja príliš nie. Mám pocit, že som úplne rovnaká, ako som bola pred desiatimi rokmi. Rovnako nevyrovnaná, rovnako zmätená, rovnako stratená. Rovnako sama aj nie sama zároveň. Rovnako bažiaca po pozornosti od tých mojich vyvolených. Ale oni medzičasom majú iné životy, vy máte iné životy, ktoré sa neodohrávajú v blogových sférach. Odohrávajú sa niekde inde, tam vonku, v naozajstnom vonku. Môj život je stále z veľkej časti tu. V týchto riadkoch. Medzi nimi. Tak strašne by som vás chcela späť. Tu, so mnou, keď tam vonku s vami nedokážem byť tak často, ako by som chcela. Chýbate mi a je to vlastne hrozne sebecké a naivné a hlúpe. Máme o desať rokov viac a poznáme sa, ale možno vlastne ani nie. Poznáme sa, ale inak ako predtým, lebo medzi písmenkami sme iné, ako keď sme spolu naživo. Tu sme si vylievali dušu, ja si tu stále vylievam dušu a vy už máte niekde inde iné miesto, kam chodievate. Niekoho iného, za kým chodievate. Ja som tu zostala sama. S túžobnou nostalgiou, napriek tomu, že som si skoro istá, že bolesť je základom toho, čo nás spojilo. Nechcem, aby ste trpeli tak ako vtedy, nechcem, aby ste cítili potrebu vypísmenkovať sa z niečoho, čo vás bytostne trápi, ale... chýbate mi. Chýbajú mi vaše slová, vaše metafory, vaše zážitky, vaše radosti aj bolesti aj lásky aj problémy aj strachy. Celé vy mi chýbate. Chýba mi nazerať do vašich myšlienok a, budem sa opakovať, viem, že je to odo mňa sebecké. Chcieť vás stiahnuť na svoju úroveň, keď ste sa už možno vyhrabali, posunuli, nie ste zaseknuté tak ako ja na jednom a tom istom mieste. Odsťahovali ste sa, plánujete sa odsťahovať, ste vo vzťahu. Ale aj o tom by som si kľudne prečítala. O ľahkosti, o šťastí, o akejkoľvek každodennosti, ktorá by ma mohla s vami znova spojiť tak, ako predtým. Tak ako keď sme začínali, nikdy sa nevideli, spoznávali sa, oťukávali. Teraz možno viem, kde pracujete, ale do hlavy vám viac nevidím. Nie tak ako predtým.

Milujem vašu podstatu, to, čo nás spojilo. Milujem váš vývoj a vývin, milujem, že som mohla mať miesto vo vašom živote. Milujem, že ste mi dali šancu spoznať vás mimo obrazoviek počítača. Ďakujem, že ste mi verili, stretli sa so mnou, išli so mnou na výlety a do kina a do divadla. Bez vás by som tu nebola. Bez vašej či už online alebo offline prítomnosti, by som to nikdy nebola zvládla. Chcem udržiavať náš vzťah, ale mám občas pocit, že si už možno nemáme čo povedať. Že naše životy sa stali tak rôznymi, že naše priority sa tak zmenili, že svoj voľný čas trávime tak rôznymi aktivitami... že už nemôžeme byť spolu. Chýbate mi, ale možno mi chýba iba vaša minulá verzia, ktorej by ste sa vy najradšej zbavili. A mňa spolu s ňou. Ja stojím o vašu prítomnosť vo svojom živote, ale keď to už viac z vašej strany nepôjde, budem sa s tým vedieť zmieriť. Zažili sme toho spolu veľa a možno je čas, aby sa naše cesty rozišli. Možno je aj pre mňa čas posunúť sa. A možno sa raz znova stretneme, nie preto, že budeme utrápené duše na internete, ale preto, že budeme plné lásky a nádeje naživo.

Ľúbim vás, veľmi, ale myslím si, že vám pripomínam niečo, na čo by ste najradšej zabudli. A to nie je úloha, ktorú chcem zohrávať vo vašom živote.

Nea