Neschopná povedať nie

Ľudia, ktorí odo mňa na ulici pýtajú peniaze, mi vždy úplne efektívne vedia pokaziť deň. Mojou chybou je, že sa pri nich často zastavím, keď na mňa začnú hovoriť. A nedokážem dostatočne rázne povedať nie.

Už sa snažím tvrdiť im, že pri sebe nemám hotovosť, ale oni si vždy dokážu vymyslieť niečo, čím ma začnú presviedčať. A ja sa často nechám. Dnes som sa dokonca opýtala, či teda tomu človeku mám niečo kúpiť, lebo mi ho prišlo na chvíľu ľúto. On na mňa vybalil zoznam základných potravín, ako chlieb, voda, syr, saláma. A ja som povedala dobre. Lebo som si myslela, že to dám. Na chvíľu som chcela pomôcť. A za iných okolností by som možno jeho požiadavku naozaj splnila. Ale potom som si uvedomila, že nemám tašku, v ktorej by som mu tie veci dala. A hlavne, že som si stanovila, že miniem najviac tak euro + zálohu za fľaše, ktoré som niesla. Najprv som pár vecí preňho pekne pozbierala po obchode, povedala som si, že nekúpim všetko, o čo ma žiadal, ale iba niečo, aby som to vedela odniesť v rukách. Ale keď som videla tie ceny... prešlo ma to. Ani sebe som nakoniec nič nekúpila a z obchodu som išla takou cestou, aby som nemusela prejsť okolo neho. Sedel na lavičke, s taškou plnou bohviečoho pri sebe, sklonený hlavou k niečomu, pravdepodobne k mobilu. Takže proste nie. Oneskorené nie, ale predsa. A znepríjemnený deň k tomu.

Toto sa mi inak zvykne stávať aj v iných situáciách. Súhlasím s niečím, čo si myslím, že naozaj nejako predsalen spravím, aj keď nechcem, lebo sa mi zdá, že na mňa druhý človek tlačí a ja chcem, aby ma už nechal na pokoji. Tak poviem dobre. Ale okamžite, ako sa mi stratí z dohľadu, začnem rozmýšľať nad tým, s čím som súhlasila a zistím, že to vlastne nechcem, možno až nedokážem spraviť. Len som sa chcela vyhnúť priamemu konfliktu. Ak je to človek, s ktorým sa ešte uvidím, dúfam, že na moje dobre zabudne. Alebo že keď sa ma znova opýta, tak mu už budem vedieť povedať nie. Alebo že pochopí, že som to nemyslela vážne. Alebo že pozbieram odvahu a sama započnem konverzáciu, kedy mu predsalen poviem, že to, o čo ma žiadal, nespravím. Alebo o tom napíšem na blog a budem dúfať, že si to prečíta.

Blbé to bolo vtedy, keď som svojmu frajerovi povedala ľúbim ťa po tom, ako mi tie slová povedal prvýkrát on. A po ceste domov od neho som sama seba úplne zhaluzila a zistila som, že to vlastne nie je pravda. Tak som o tom napísala básničku, dala som ju na blog a čakala som, kým mi od neho príde nahnevaná správa, že wtf. A neprišla. Ale ja som mu tú básničku aj tak poslala. Lebo som vlastne potrebovala, aby to vedel. Samozrejme, že mu to ublížilo. Ale zostal so mnou ešte nejaký čas, možno preto, aby ma potrestal, aby som sa doňho predsalen zaľúbila, aj keď neviem, či sa to niekedy naozaj stalo. Ale vtedy som zas presvedčila samu seba, že áno, že ho ľúbim, začala som mu to hovoriť a on na to vtedy hovoril už iba ďakujem. A robil si z toho srandu. Proste bordel.

Takže, ak vám po dlhom presviedčaní poviem, že okej, spravím niečo, čo po mne chcete, je veľmi pravdepodobné, že to nespravím. Minimálne, že to spraviť určite nechcem.

Nea