Náročne

Toto bol ale že poriadne divný pracovný týždeň. Hneď v pondelok bum jedna nepríjemnosť, ktorá ma zúskostňovala na ďalšie tri dni. Potom v stredu terapia, kde sme sa poriadne pošpárali v traumičkách, vo štvrtok v práci vyjednávanie, aby som nemusela robiť niečo, čo mi malo byť pridelené a ty vole, ja už chcem pokoj.

Normálne mám pocit, že ma bolí srdce. Nie metaforicky, ale naozaj, fyzicky. Cítim tlak na ľavej strane hrudníka a vo štvrtok, keď som sa dozvedela niečo, kvôli čomu som následne začala vyjednávať, že to nezvládnem, fakt som mala pocit, že nemám ďaleko od infarktu. Cítila som bolesť od časti hrudníka, na ktorej mi robili v marci echokardiografické vyšetrenie (takže predpokladám, že je tam srdce), vyžarujúcu do hornej zhruba polovice ľavej ruky. Predýchala som, ale iba preto, že mojim požiadavkám bolo vyhovené. (Alebo teda bolo mi povedané, že im bude vyhovené.) Ale vlastne nechápem, ako sa dokážem tak strašne vystresovať, že si moje telo hovorí, že minimálne teda začne predstierať, že sa chystá na infarkt.

Blbé na tom je, že to ešte stále úplne neprešlo. Lebo ešte stále nie je tak úplne rozhodnuté, že to, na čom sme sa dvaja dohodli, že nebudem musieť robiť, naozaj nebudem robiť. Nedokážem to brať ako hotovú vec, kým to nebude oficiálne. A zatiaľ sa utápam v úzkostiach, úplne cítim, ako mám stiahnuté svaly na chrbte, miestami sa mi zle dýcha... Ako tvrdí jeden môj kolega, tie problémy si vyrábam sama. Čo je asi v podstate pravda. Len ono je to proste moja naučená reakcia, vystresovať sa, podať výkon a potom očakávať aspoň na chvíľu kľud. Ale keďže som presne toto robila celý svoj život, myslím, že moje telo už začína byť celkom vyčerpané. A nezvláda to tak dobre ako pred desať a viac rokmi. Už len keď o tom píšem, tak pociťujem vlny pichľavej bolesti na ľavej strane za jedným konkrétnym rebrom, asi druhým od kľúčnej kosti. (Anatómia ľudského tela nie je moja silná stránka.) Aj preto chodím na terapiu. Aby som sa naučila lepšie zvládať podobné stresové situácie. Aby som úplne neuletela do nejakej emócie. Aby som vedela fungovať lepšie. Ale tomu predchádza presne toto. Väčšia výbušnosť, väčšia emotívnosť, väčšia úzkosť, väčšia nefunkčnosť, silnejšie prežívanie stresu. Potrebujem priestor na to, aby som sa naučila iné zvládacie mechanizmy. A nepôjde to len tak, lusknutím prstov. Bude to trvať. Potrebujem pochopenie okolia. Toleranciu svojej nevýkonnosti. Najprv bude horšie, až potom bude môcť byť lepšie.

Rozhodla som sa vydobyť si priestor. Lebo už viac nechcem odkladať prácu na sebe. Lebo ak sa to nedá teraz, kedy sa to bude dať? Odmietam spoliehať sa na budúcnosť. Potrebujem na sebe pracovať teraz. A to so sebou prináša nepríjemné pocity, ktoré nejaký čas ešte stále nebudem vedieť korigovať. Lebo sa to budem učiť. Lebo som sa to nikdy predtým nenaučila. Chápem síce, že to nie je chyba mojich kolegov, chápem, že oni nemôžu za to, že ja sa nedokážem emočne regulovať, a potom vybuchujem a nevládzem a nezvládam. A viem, že oni sú tí, ktorí na to v mojej prítomnosti doplácajú. Ale už som sa pustila do tohto procesu, tak s ním nechcem skončiť niekde uprostred. Nech to stojí nechápavé pohľady, obvinenia, presviedčania. Rozhodla som sa, že tým potrebujem prejsť, aby bol potenciál, že mi vôbec niekedy bude lepšie. Aby bol potenciál, že sa niekedy budem cítiť ako funkčný človek. Aby bol potenciál, že sa konečne pohnem z miesta.

Naozaj dúfam, že to dokážete pochopiť. A chápete, že sa neznažím spraviť vám napriek. Proste to teraz inak ako takto nejde.

Nea