Menej

V roku 2024 chcem menej cestovať. Možno zvláštne predsavzatie, veď väčšina ľudí si na začiatku roku hovorí, že chce cestovať viac. Ale ja mám pocit, že som sa nacestovala minulý rok trochu priveľa. Nie že by to boli nejaké diaľavy, veď ani v zahraničí som poriadne nebola, ale hlavne som to robila z úplne nesprávnych dôvodov. A kvôli tomu mali moje výlety veľmi trpkú (emočnú) príchuť.

Jednoducho: utekala som. Keď už prestalo stačiť psychicky, utekala som fyzicky. Teda, nie priamo utekala, ale presúvala som sa. Zdĺhavo. Ale ten pocit z toho bol, že utekám. Že sa bezhlavo rútim preč z miesta, na ktorom už viac nedokážem zotrvať. Z ktorého sa potrebujem na chvíľu stratiť. A potom som sa zakaždým znova vrátila naspäť, ľahšia o pár stoviek eur. (Nie, nepreháňam.) A čo z toho? Tých zopár fotiek? Tých pár príbehov, ktoré vlastne nikoho nezaujímajú? Napríklad ten, že som bola vo vlaku, ktorý zrazil človeka? Alebo ten, že som bola vo vlaku, ktorý sa pokazil, ešte ani poriadne nevyšiel zo stanice? Či ten, že som musela po 15 minútach vystúpiť z Tatranskej električky o dve zastávky skôr, ako som chcela, lebo v nej nie sú záchody? A možno tie, ako bolo vo Viedni príšerné teplo, v Uherskom Hradišti takisto, v Poprade naopak zima a hmla, v Slovenskej Ľupči neskutočne pršalo a v Prahe bolo v jeden deň príšerne mrazivo a na druhý o 10 stupňov viac.

Miest neúrekom, ale málo potešenia a všetko sa mi to motá dokopy. Retencia skoro žiadna a nikde som si nedovolila poriadne si oddýchnuť. Asi jediné dva výlety, ktoré sa mi páčili celé, boli Nitra a Žilina. A potom ešte jeden z dní, ktoré som strávila v Uherskom Hradišti a dva (pod)večery v Prahe. A prečo? Lebo počas nich som nebola sama.

Ale nepoznám toľko ľudí, ktorí by so mnou chceli tráviť čas, aby som s nimi / za nimi chodila na výlety viac ako tri- či štyrikrát za rok. Tak sa musím nejako presvedčiť, že utekať sa dá aj v Bratislave. Že len stačí nájsť nové miesta a snáď ma tie úteky aspoň nebudú stáť toľko peňazí. Môžem ich podnikať aj sama, alebo minimálne s ľuďmi, ktorých zatiaľ nepoznám, ale hlavne musím prestať byť závislá od tých 6 ľudí, ktorých sa odvažujem nazývať kamarátkami. Zdá sa, že mi nie je dané, aby som sa s nimi stretávala viac ako párkrát za rok, s niektorými iba raz za rok a s niektorými možno ani to nie. Mám pocit, že sa musím vzdať svojho ideálu o najlepšej kamoške, ktorá na mňa bude mať čas niekoľkokrát za mesiac. Mám pocit, že aj z tých šiestich by som mala niektoré nechať ísť, lebo mi ich iba občasná prítomnosť v mojom živote príliš láme srdce. Len je to jednoduchšie povedať, ako naozaj spraviť.

Chcela by som byť menej závislá od ľudí, viac byť doma, viac sa strániť spoločnosti, bývať sama, zakutrať sa do perín a aspoň týždeň s nikým nekomunikovať. Ani cez internet. Ale neznie to tak trochu ako sezónna afektívna porucha? Aj keď, pravdupovediac si nie som istá, že ma takáto nálada chytá iba v zimných mesiacoch.

Môže za to vždy viac faktorov, jedným z nich určite aj to, že som citlivá na to, keď je vonku mínusový počet stupňov. Senzoricky je to pre mňa príliš zahlcujúce a chcem sa tomu vyhnúť. Nejdem klamať, mám chuť zrušiť svoju stredajšiu terapiu, lebo by som si najradšej vzala na celý týždeň home office. Ale terapiu idem mať po tuším piatich alebo dokonca šiestich týždňoch, kedy som ju vynechala a popravde si myslím, že by sa mi celkom zišla. Takže skúsim prekusnúť svoj diskomfort a nejako sa tam napriek všetkým svojim výhradám dopraviť.

Vyzerá to, že som načala ďalšiu tému, ktorá by mohla byť aj ďalším celým článkom. Tak niekedy nabudúce. Prajem vám, aby ste prežili mrazivé dni v zdraví.

Nea