Fajn.

Všetko je fajn? Myslíš? Ja podľa mňa nie som. Ty snáď áno? Poviem ti, že z môjho pohľadu nevyzeráš. (Fajn.)

Je snáď tento svet fajn? Nemám ten pocit. Je fajn to, čo robíme? Jednoznačne nie. Možno mi iba nastavuješ zrkadlo. Možno v tebe vidím niečo zo seba. A možno v tebe vidím niečo, čo v tebe ani nie je. Je to iba vo mne. A ty vyvolávaš, že sa mi to pripomína. (Dáva to vôbec zmysel?)

Sme fajn? Je náš vzťah fajn? Nie je to tak, že som na teba agresívna, nahnevaná, stále sa chodím sťažovať a ty sa ma snažíš upokojiť? (Prečo vlastne?) Na všetko máš odpoveď, že je to v poriadku. Ale nič nie je v poriadku! Ty, ja, oni, nikto. Nemôžeme si to proste priznať? Priznať si, že nenávidíme tento svet, svoju prácu, že chceme robiť niečo iné, byť niekde inde? Priznať si pred sebou navzájom, že sme nešťastní, nespokojní, nenaplnení? Nemôžeme na seba nakričať, vykričať si všetky pocity? Nemôžeme si spolu poplakať? Neuľavilo by sa nám?

Alebo sa tak naozaj cítim iba ja? Ty sa máš naozaj fajn? Lebo ja ti to neverím. Už dlho ti to neverím.

Nea