Argh

Ľudia sú nevyspytateľní. Ľudia majú svoje životy. Ľudia zabúdajú. Ľudia nemajú čas odpísať. Ľudia nevedia, čo odpísať. Ale vysvetlite niekto môjmu mozgu, že to nemusí znamenať, že ma nenávidia a už v živote so mnou nechcú prehovoriť.

Bolo mi zle. Hovorím si, že veď mi nemá poriadne byť prečo. A potom sa zamyslím. A prídem na to, že predsalen by sa nejaký dôvod našiel. Že už druhý deň čakám na odpoveď na, podľa mňa, relatívne jednoduchú otázku. Čakám, kým mi niekto odpíše. Čakám, že niekto iný potvrdí, že sa zajtra vidíme. A to čakanie, tá neistota, ma ubíja. Spôsobuje dysreguláciu mojich emócií. To preto nie som schopná zvládať sa.

Začínam mať pocit, že by mi bolo lepšie, keby sa mi podarilo odstrihnúť sa. Izolovať sa. Nenechať sa vtiahnuť zážitkami druhých ľudí. Nesnažiť sa nič s nimi plánovať. Podvedome nečakať, že mi napíšu. Prestať v to dúfať. Ale to viem, že sa nikdy nestane. A ani si to reálne neprajem. Ale ten týždeň, kedy sa mi podarilo neísť na Instagram, nebol až taký zlý. No potom niekto pretrhol mlčanie a už to išlo. Chcem s ňou plánovať jedno, s inou druhé, s kolegami tretie, chcem sa pretrhnúť, chcem sa opiť, chcem sa znova všetkým ozvať. Ale musím sa zastaviť. Lebo ich odmietnutie nezvládnem. Nie v tomto stave. Je to vyhýbanie sa, zdá sa, že môj default. Push & pull. Buď chcem všetko alebo nič. Neodmietaj ma, keď sa snažím dohodnúť sa, že sa uvidíme. Neignoruj ma, keď ti položím priamu otázku. Buď ma pošli do piče, alebo sa vyjadri.

Zjavne som naštvaná. Asi na to, ako tento svet funguje. Možno na to, ako fungujem ja. Možno na to, ako fungujú ostatní. Asi neviem. Neviem, čo chcem povedať. Hnevám sa na seba, že mám tieto pocity. Hnevám sa na seba, že mám tieto myšlienky. Hnevám sa na seba, že dávam do sveta tieto slová. Hnevám sa na seba, že sa stále nechám vtiahnuť istými vecami a všetko iba dookola opakujem. Hnevám sa na seba, že nedávam zmysel. Hnevám sa na seba, že existujem.

Bola som prekliato blízko k použitiu tej ostrej veci. Ale zastavila som sa. Malé víťazstvá, I guess.

Nea