Zaseknutá

Som zaseknutá vo veku 13 rokov a pravdupovediac si nie som úplne istá prečo.

Mala som veľa tendencií posunúť sa ďalej. Robila som, čo sa odo mňa očakávalo. Spravila som si vodičák. Zmaturovala som. Išla som na vysokú školu. Mala som frajera, s ktorým som mala sex. Našla som si prácu. Ale vždy som sa emočne vrátila naspäť na začiatok tínedžerstva. K plyšákom a maľovaniu podľa čísiel. Do svojej detskej izby. Som tínedžerka, ktorá má priveľa peňazí a primálo dozoru. Som tínedžerka s dospeláckymi povinnosťami, ktorým nerozumiem. Som tínedžerka neschopná prebrať zodpovednosť za veci, za ktoré by som podľa svojho naozajstného veku už mala byť pripravená byť zodpovedná. Nechcem vlasniť veľké veci. Mám trinásť. Prečo by som mala bývať vo vlastnom byte? Prečo by som mala šoférovať auto? Prečo by som mala byť v dlhodobom vzťahu? Prečo by som mala chcieť deti? Prečo by som mala pracovať 8 hodín denne?

Možno je to niečo iné. Ja fakt neviem. Ale toto všetko mi napadlo, keď som sa snažila presvedčiť samu seba, že si zaplatím kondičné jazdy, aby som sa mohla odviezť na miesto, na ktoré to autom trvá hodinu desať a vlakom / autobusom skoro tri hodiny. Ale ako môže trinásťročná sama odšoférovať auto a byť v pohode s tým, že ide sama na výlet či dovolenku? Ako môže trinásťročná bývať sama a platiť všetko, čo treba? Ako môže mať trinásťročná dostatočný úsudok na to, aby si nekupovala všetko, po čom túži jej srdce?

A čo má robiť dvadsaťsedemročná, keď jej vek v občianskom a telo hovoria niečo iné ako to, na čo sa cíti? No vyznaj sa v tom.

Nea