Vypni svet

Koľko zlých vecí sa denne deje? Koľko ľudí bezdôvodne umiera? Koľko toho ešte dokážem(e) zvládnuť?

Nedokázala som vypnúť svet ani keď som bola mimo neho. Nevedela som prestať pozerať do mobilu, nevedela som iba ležať a nerobiť a neriešiť. Nevedela som oddychovať. Keď sme naučení byť produktívni, ťažko znášame, keď nevládzeme. Nechceme oddychovať, ak dokážeme byť pri vedomí. Je to naša definícia. Je to to, kým sme.

Pletie sa mi zopár vecí dokopy. Moja minulá choroba a aktuálna choroba niekoho iného, krutosť jedinca, strach skupiny, smútok národa a celé sa to vyhrocuje vianočnými darčekmi v mojej zásuvke. Ani neviem, čo chcem povedať. Iba možno že dnešný útok bol klincom do rakvy. Ako sa môžeme cez to stále iba prenášať? Ale ako by sme mohli pri každej tragickej udalosti zastať a spracovávať ju? Je nás priveľa. Je toho na nás priveľa. Nemôžeme vnímať všetko, lebo by nás to zložilo. Spoločnosť by sa rozpadla. A nemal by nám kto pomôcť. Lebo by sme sa všetci ocitli vo svojej vlastnej temnote. Non-stop by sme riešili seba a nemali by sme čas na druhých. Ale bez druhých by sme nemali čo riešiť. Ak by sme žili doslova iba vo svojej súkromnej bubline, bez akejkoľvek interakcie s okolím, boli by sme akurát tak v kóme. Vo vlastnej fantázii, predstavách, ktoré by nám pripravoval náš vlastný mozog. Ale ani ten by predsa nemal čo riešiť, ak by bol od začiatku bez podnetov. Zavri novorodenca do prázdnej izby, iba napichaného hadičkami a nechaj ho vyrásť. A potom zisti, či vôbec má nejaké myšlienky.

Neviem, o čom píšem. Neviem, o čom fantazírujem. Nedáva to zmysel, lebo niektoré straty sú nezmyselné. A my sa len postavíme, oprášime a ideme ďalej.

Nea