Večierok

Odkedy skončil minuloročný vianočný večierok, netrpezlivo som očakávala tohtoročný. A v deň, keď sa koná, je môj posledný deň PNky. Aj keď nemusel byť.

Do istej miery som rada, že ho vynechávam. Síce to bolí, ale je to znak môjho oddeľovania sa. (Možno.) A samozrejme, jedno poriadne opitie sa už za sebou tento rok mám. Nemusím pokúšať osud. Keby som veľmi bola chcela, mohla som tam byť. Keby som viac chcela ísť tam, ako som chcela ešte si užiť nepracovanie, mohla som tam byť. Ale je mi prednejšia moja posteľ. Moje pohodlie. Mal by sa konať letný večierok. Prečo sa mám trepať odniekiaľ domov o polnoci v zime? V lete by sa mi to páčilo viac.

Letný si môžem naplánovať sama. Oslavu mojich narodenín. Ale myslím, že už neplánujem. Myslím, že by som sa už naozaj mala oddeliť. Budem to musieť prebrať na terapii. Ďalšie sedenie mám až v januári. Dovtedy na to radšej nemyslieť. Som tu, budem tu, ale myslím, že by som už nemala byť. Myslím, že by som mala byť niekde inde. Len sa bojím hľadať niečo lepšie. Bojím sa skúšať. Bojím sa, že zlyhám a ani nebudem mať kam prísť so stiahnutým chvostom naspäť. Lebo už budem nahradená. A to bude bolieť asi najviac.

Väčšina večierkov je overrated, ale ten minuloročný bol skoro presne podľa mojich predstáv. A možno zostane ako môj posledný. Uvidíme.

Nea