Pondelky

"Mondays are fine, you just hate your job." Áno, tričko zo sekáču, niečo na tom bude.

Bol deň, kedy bolo všetko za 50 centov. Od pondelka nová kolekcia, tak treba zdanlivo vypredať novú. Aj keď som si skoro istá, že keby som do toho sekáču išla v pondelok, boli by tam tie isté veci, ktoré som videla v sobotu. Teda samozrejme tie z nich, ktoré zostali.

Kúpila som si tri veci, spolu za euro päťdesiat, pričom keby som platila toľko, čo mali napísané na vysačkách, vyšli by ma niečo okolo 26€. Samozrejme, za takú cenu by som si ich nebola kúpila. Ale za euro päťdesiat plus taška plus zaokrúhlenie, dokopy za dve eurá? No neber to. A tie veci sú fakt pekné. Nečakala som, že nájdem niečo, čo sa mi bude páčiť, v deň, keď je všetko za 50 centov. Išla som do toho sekáču iba z pasie. Že iba nazriem, a odišla som s toľkými vecami, že sa mi nezmestili do tašky, ktorú nosievam so sebou.

A kúpila som si 4 filmy. Lebo som ich videla na poličke v Kodaku, keď som išla okolo. A potom vo Fotolabe mali plný šuflík, z ktorého som si mohla vybrať. Proste nebo.

Bola som na obede. V sobotu aj v nedeľu. Bola som v štyroch rôznych nákupných centrách. Potrebujem nejaké iné miesto, kde môžem tráviť čas. Prerastá mi to cez hlavu. Cítim sa ako závisláčka. Neviem prestať. Neviem, čo iné robiť. Viem, že si niečo kompenzujem, ale nedovolím si dostať sa k tomu. Keď som terapeutke hovorila, že sa bojím, že nebudem schopná fungovať, keď sa budem príliš hrabať vo svojich emóciách, čo som myslela bolo, že to potrebujem a že potrebujem, aby mi povedala, že je to tak v poriadku. Potrebujem nefungovať. Bojím sa toho, ale mám pocit, že inak to nejde. Ale ona na to, že mám nad tým procesom kontrolu, a že v terapii nejde o to, aby som nebola schopná fungovať, ale práve o to, aby som fungovala lepšie. Že rýchle a zbesilé privodenie si veľkých emócií nie je cesta.

Ale ja aj tak po terapii neviem fungovať. Lebo mi ešte minimálne na ďalší deň všeličo víri hlavou. Buď som príliš rozjašená, alebo príliš ukľudnená. Nič medzi tým. A oboje je zle. Oboje je nezlúčiteľné s pracovným životom. Potrebujem byť natoľko mimo, natoľko vo svojej hlave, natoľko ignorovať okolie, že sa ma nič nedotkne. Že budem schopná byť inde, riešiť iné veci ako každodennosť, budem schopná ponoriť sa, úplne celá. Chcem to, akokoľvek zlé to bude. Ak sa do toho nemôžem vložiť úplne, nedovolím si vložiť sa do toho vôbec. Čo však vôbec nevychádza, lebo emócie aj tak presakujú. Len ich po pár dňoch znova zatlačím naspäť. A nič sa nezmení.

Mám pocit, že sa nič nemení. Ale možno sa to iba zhoršuje.

Nea