Mikuláš

Moja mama nedávno zistila, že sa nezmestím do o jedno číslo väčších nohavíc, ako si kúpila ona. Tak som tento rok nedostala žiadne sladkosti na Mikuláša. (Teda, iba predpokladám, že to je ten dôvod.)

Som smutná? Nie príliš. Aj tak by som väčšinu tých sladkostí rozdala. Ale je to asi prvý Mikuláš v mojom živote, kedy som si v / pri topánkach nič nenašla. Uvedomujem si síce, že už nie som dieťa, ale aj jedna musli tyčinka by potešila. No zas, treba sa samozrejme spýtať, čo som ja mala pripravené pre mamu. Nič, keďže som chorá a od piatku som nevyšla z bytu. Je však aj veľmi pravdepodobné, že moja mama si neuvedomuje, že je Mikuláša, teda že by sa nejaké sladkosti v tento deň mohli dávať / dostávať. Tak akákoľvek moja zášť vlastne vôbec nedáva zmysel.

Aj tak sa dnes a zajtra budem snažiť vyhýbať Instagramu, aby som nevidela, ak niekto pridá storku, v ktorej bude ukazovať svoj mikulášsky balíček. Lebo do istej miery mi to láme srdce, aj keď by možno nemuselo. Nepáči sa mi, že ak chcem sladkosti, musím si ich kúpiť sama. Že ak chcem oslavu, musím si ju zorganizovať sama. Že ak chcem ísť na výlet, musím si ho zaplatiť sama. Chýba mi niekdajšia nevedomosť o tom, ako veci fungujú. Ale som vďačná za to, že som aspoň zažila časť svojho života, kedy som nemusela byť zodpovedná za nákupy, oslavy a výlety. Len to skončilo nejako prirýchlo.

Takže tento rok už naozaj pociťujem, že som dospelá a že nejaké oslavy mojich či spoločných sviatkov už neprichádzajú do úvahy. Každý za seba, spolu oddelene a hor sa do ďalšieho zbytočného roka.

Nea