Lepšie?

Blížime sa k druhej polovici posledného mesiaca tohto roku a všetci sa snažia nejakým spôsobom pospomínať si, čo počas neho robili. Zosumarizovať.

Kým na minulosť nemyslím, tak mám pocit, že sa ma vlastne netýka. Keď začnem rozjímať, ukážu sa veci, na ktoré by som najradšej zabudla. A potom zostanú tie, na ktoré si ani nespomeniem. Bol to pre mňa zlý či ťažký rok? Pravdupovediac, nie som toho názoru. Síce sa v mojom živote tento rok stalo niekoľko nie až tak príjemných vecí, ale inak som si tak nejak celkovo proste užívala svoju slobodu. Užívala som si chodenie kade-tade, užívala som si, že ak nie som v práci, tak skoro nič nemusím. Cítila som sa osamelo? Jednoznačne. Chýbalo mi miesto, kde by som našla útočisko v prítomnosti druhých ľudí? Hej. Ale nie je to také zlé, ako by to mohlo byť.

Mám strechu nad hlavou, za ktorú síce platím, ale nie príliš veľa, keď zoberiem do úvahy, že som tu do istej nezanedbateľnej miery obsluhovaná. Nazveme to mama hotel, lebo to tak proste je. (Ale platím zaň. Aspoň niečo.) Mám jedlo, ktoré sa v chladničke často objavuje bez toho, aby som ho kúpila. Mám teplo, svetlo, vodu, elektrinu, internet, ktoré sú pre mňa súčasťou jednej platby. Nestarám sa o to, čo ktoré z nich reálne stojí. A to je jednoznačne privilégium.

Dobre, odhliadnuc od toho, že sa vlastne nemám na čo sťažovať, trochu sa predsalen posťažujem. Nezvládam stres v práci a kvôli tomu, že ho bolo tento rok priveľa, musela som začať brať "vysokotonážne" magnézium, pretože bez neho mi začali vynechávať údery srdca. Pár dní sa to dialo iba občas a asi po týždni som iba tak sedela, nahmatala som si tep a každých asi 20 sekúnd sa udialo, že tam proste ten úder srdca nebol. Buch, buch, buch, divné buch, nič, ďalšie buch. Tak som bola na kardiológii, kde mi povedali, že je to zo stresu, predpísali mi Magnosolv a zhruba o tri dni už srdce bilo v pohode. Ale v rámci tých troch dní som už mala na mále a skoro som išla na pohotovosť, lebo to bolo ale že extra nepríjemné. Akoby sa mi s tým vynechaným úderom aj pozastavil dych. Akoby som sa na tú sekundu dusila. A dialo sa to aspoň každé dve minúty. No nehysterči z toho.

Som závislá od nakupovania. Nepodarilo sa mi celý rok si neublížiť. Prvýkrát som mala covid. Trhali mi osmičku. A som už na tretej PNke. Ale bola som 8-krát vo Viedni. Navštívila som Žilinu, Nitru, Skalicu, Uherské Hradiště, Poprad, Banskú Bystricu, Prahu. (Na viac miest si aktuálne nespomínam.) Bola som v Malkia parku. V Schloss Hofe na veľkonočných trhoch. V Slovenskej národnej galérii (trikrát). V Danubiane (dvakrát). V Belvederi, mumok-u, Leopold múzeu. Bola som v naozaj veľa galériách. Vo väčšine z nich sama. V niektorých s niekým. Bola som prvýkrát v gréckej reštaurácii, do ktorej som chcela ísť už asi 3 roky. Toľkokrát som prešla svoje vychodené bratislavské chodníčky, že mám pocit, že ich už poznám naspämať. Trasy, na ktorých sa stále niečo mení. Dva týždne som nevidela Obchodnú? Stavím sa, že sa na nej znova niečo zmenilo.

Zjedla som priveľa cheesecakeov. Minula som priveľa peňazí. Užila som si ich naozaj? Vlastne neviem. Boli to veci a miesta a jedlá a zlé rozhodnutia. A ja by som už chcela robiť lepšie.

Nea