Aké Vianoce?

Tento rok bol Štedrý večer sklamaním. Asi najväčším za môj doterajší život.

Dostala som tri veci, ktoré som si sama vybrala. A síce Vianoce možno nemajú byť o darčekoch, ale mám pocit, že u nás nie sú ani o rodine. Hej, odfotíme sa pri stromčeku a máme spoločnú večeru doma, čo sa reálne stáva možno trikrát za rok, ale celé to nemá žiadnu pridanú hodnotu. A keď bol otec nažive, tiež to bolo v podstate také isté. Celé tak trochu trápne, že čo vlastne robíme za jedným stolom. Ale aspoň darčeky bývali prekvapením.

Ja viem, už nie som dieťa, mala by som si zvyknúť. Ale je to ťažké, keďže sa stále ako dieťa cítim. Stále túžim po tom čare Vianoc, o ktorom teraz pochybujem, že som ho vôbec niekedy zažila. Možno si pamätám iba svoje predstavy. Možno to bolo celé inak. Možno sme vždy sedeli pri stole v nepríjemnom tichu, intenzívne rozmýšľajúc, čo povedať, aby sme neprezradili priveľa o svojom vnútornom prežívaní. Možno sme si vždy klamali zamlčovaním a nezmenilo sa nič iné okrem toho, že si to teraz viac uvedomujem. A je toho viac na zamlčiavanie.

Nemyslím si, že som mala zlé detstvo. Myslím si, že som ho mala veľmi dobré. Myslím si, že do istého momentu som bola naozaj šťastná. Myslím si, že do istého momentu som sa nehanbila za svoje pocity. Myslím si, ze do istého momentu som ich dokázala zdieľať so svojimi rodičmi. A myslím si, že od istého momentu som sa cítila ako príliš emocionálna a zároveň nie dosť dobrá. A preto som bola radšej ticho.

Ale ticho môže zabíjať. Lebo ublížení ľudia ubližujú. Niektorí nevedome a niektorí naschvál. Ale niekde sa tá bolesť vždy ukáže. A presunie ďalej.

Nea