Samota

"Milujem", ako si už druhý rok hovorím, že nechcem toľko chodiť na vianočné trhy. A vôbec to nedokážem dodržať.

Neviem, kam inam chodiť. Ešte neboli ani oficiálne zahájené a už som tam bola. Ešte ani neboli dostavané a už som tam bola. Asi by som si skôr mal dať predsavzatie nechodiť toľko do mesta. Ale kam inam potom? Nie do nákupného centra, nie do centra mesta. Kam inam sa ešte dá v zime ísť?

Chcem byť doma, ale zároveň sa nudím. Chcem sa vybrať na výlet, ale nechce sa mi ho plánovať. Chcem ísť zrelaxovať do aquaparku / wellnessu, ale nemám sa tam ako odviesť. Chcem niečo s niekým robiť, ale nie je s kým. Prečo to nie je jednoduché? Prečo nemám ľudí, ktorým by som mohla napísať poď von? Prečo majú všetci niekoho iného, kto je ich prvá voľba na trávenie času, a nikto nemá mňa? Nebaví ma byť stále sama. Nebaví ma vymýšľať si plány, byť neustále tvorcom náplne svojho času. Chcem, aby to niekto na chvíľu prebral za mňa. Povedz mi, že ideme do divadla, do kina, do galérie, do knižnice, do mesta vzdialeného hodinu cesty autom. Zober ma na vianočné trhy, do svojej obľúbenej kaviarne, k svojmu obľúbenému stromu v lese, I don't even care anymore. Len mi daj vedieť, že tam chceš MŇA. Lebo inak, načo som tu? Načo som tu, keď nie je človeka, ktorý by si vybral moju prítomnosť?

Otázka je, prečo to vlastne potrebujem. Prečo si myslím, že potrebujem vonkajšiu validáciu svojej existencie. Prečo nemôžem, nedokážem byť iba (hlavne) pre seba. Prečo potrebujem potvrdenie, že môžem zaberať miesto. Že mám dovolené zaberať miesto.

Myslela som si, že v samote je sila. Videla som niekde text typu "keď dokážeš ísť sama do reštaurácie alebo do kina, dokážeš hocičo". Ale vieš čo? Pre mňa to nie je sila. Pre mňa je to iba ďalší spôsob zaháňania smútku. Je to ďalšia závislosť, ktorá ma vzďaľuje od druhých ľudí. Lebo oni vidia, že to dokážem sama. A povedia si, veď ma nepotrebuje. Ale potrebujem. Len neviem, ako to povedať. Neviem, ako povedať "poďme spolu tráviť čas" bez toho, aby som mala vymyslené, kde a ako ho budeme tráviť. Ale už nevládzem vymýšľať.

Byť sama je jednoduché. Keď som sama, môžem sa zobrať a ísť kamkoľvek. Ale skoro vždy sa vtedy cítim iba viac osamelo, lebo so mnou nie je nikto, komu by som mohla povedať, čo mi ide hlavou. Nie je pri mne nikto, kto by sa so mnou mohol podeliť o svoje myšlienky. Nemám s kým zdieľať daný okamih v reálnom živote. Tak zdieľam na Instagrame. A ľudia si to pozrú a myslia si, že dokážem žiť aj bez nich. Ale nie je to pravda.

Chýbajú mi ľudia, ktorí sú ďaleko, a chýbajú mi ľudia, ktorí sa nachádzajú v tom istom meste ako ja. Chýbajú mi ľudia, s ktorými som sa kedysi rozprávala na dennej báze, a chýbajú mi ľudia, s ktorými som sa nikdy poriadne nebavila, iba sme existovali popri sebe. Chýbajú mi ľudia, ktorých som nikdy nestretla, iba ich sledujem na Instagrame, a chýbajú mi ľudia, s ktorými som sa videla iba párkrát vo svojom živote. Proste mi chýbajú živé, dýchajúce ľudské bytosti v mojej prítomnosti, s ktorými by som sa mohla fakt dobre porozprávať a možno aj zažiť pekné chvíle.

Chýba mi niekto, koho by som mohla objať, tak veľmi, že sa mi dnes snívalo, že objímam toho asi najnepravdepodobnejšieho človeka. I'm so fucking lonely, it hurts.

Nea