Psychický blok

Predstav si taký ten výraz tváre, kde si bradu elegantne podopieram prstami na ruke, oči pozerajúce dohora. (Netušíš o čom hovorím? Nevadí.)

Dnes som na IT statuse na jednu otázku typu "aký je s tým problém" odpovedala "iba môj psychický blok". Facepalm všetkých facepalmov. Narýchlo som si nedokázala vymyslieť nič inteligentnejšie. Vraj nemusím byť taká úprimná. Ale úprimnosť je moja zbraň. A ak si myslíš, že srandujem, asi dobre pre mňa. (A možno ani nie.)

Cítim sa ako decko medzi dospelákmi. Oni sa tvária, že vedia, čo robia, ja som veľmi ochotná rýchlo priznať, že netuším. Nech to preberie niekto iný. Nikto iný však nemá čas. A načo nám je taká, ktorá netuší a ešte to aj prizná? Je to dvojsečná zbraň. Prosím, pomôžte mi, ale potom si predsa dokážete nájsť niekoho menej náročného na údržbu.

Problematická. A následný úzkostný záchvat. Prečo mi to vtedy povedal? Prečo mi vadí, že niekto potvrdzuje to zlé, čo si o sebe myslím? Nedostatočná. Kto ti kedy povedal toto? Som na teba hrdý. Vďaka? Veľkú časť práce si predsa spravil ty, nie ja. A ustavične mi pomáhali aj iní. Stále mi iba niekto pomáha. Čo som kedy spravila sama? Čo. Som. Kedy. Spravila. Sama?

Som skladačkou druhých ľudí, a preto ma ustavične opúšťajú. Preto vedia mesiace žiť bezo mňa, ani si na mňa nespomenúť. Povedala som ti, že som sa prestala rezať? Možno to v najbližšej budúcnosti prehodnotím. Zase som rozjebaná z terapie. Hovorím si, predstavujem si, že by mi teraz fakt dobre bodla krvácajúca rezná rana cez celé predlaktie. Závisláčka.

Vraj psychický blok. Choď sa dať liečiť, ty emočne labilná chudera.

Nea