Satisfakcia

Mám zadosťučinenie z toho, keď domíňam nejaký produkt alebo dojem zvyšky z predošlého dňa. Je to dopamine rush, ale nie úplne rozumiem prečo.

Akoby som potrebovala cítiť, že sa aspoň niečo mení. Že aspoň niečo napreduje. Že si môžem kúpiť niečo ďalšie. Uvariť niečo iné. Stagnácia? Kde?

Ale je to iba prelud. Niečo sa síce mení, ale tá moja podstata nie. To, čo chcem zmeniť, nemením. Nikam sa neposúvam, doslova zostávam na tom istom mieste už skoro od svojho narodenia. Som tu a bojím sa odísť. Desím sa neznáma. Neviem, čo by som robila, keby som bola odkázaná sama na seba. Nie že by som to nechcela skúsiť. Mám všelijaké romantické aj dramatické predstavy, jedna nepravdepodobnejšia ako druhá. Asi by som si zvykla. Ale ten proces presunu... Netuším, ako by som ho mohla naplánovať, aby bolel čo najmenej. Lebo keď je veľa práce a stresu v nej, určite sa nebudem púšťať do žiadnych zmien. No keď príde isté upokojenie, je tak príjemné, že sa mi nechce kaziť ho.

A tak zostávam. A satisfakciu mám iba z toho, keď spotrebujem ďalší sprchový gél.

Nea