Hanba

Hovorila som si, že občasné pošmyknutie sa nie je až taký problém. Ale mám pocit, že sa znova nachádzam v náručí svojho zlozvykou.

Ocitám sa v ňom vedome, mám kontrolu. Až do prvého ostňa bolesti. Vtedy je to skoro tak, že chcem viac. Veď keď to odbavím teraz, neskôr už to nutkanie až také nebude. Klamem samu seba a dobre to viem. Ale to prichádza so zhoršujúcim sa počasím. A keď sa k počasiu pridá tona stresujúcej práce, príde aj na vyrovnávacie mechanizmy. Aj keď to reálne nedáva zmysel. Lebo nechápem, ako si môžem myslieť, že keď ukážem svoju slabosť, bude to pre mňa prospešné. Nemôžu sa predsa brať ohľady na rozpadajúce sa decko, ktoré chce, aby sme ho nezaťažovali povinnosťami, ktoré má v popise práce. Nezvládaš, odpáľ. Alebo to až tak prísne nefunguje?

Všetci sme trochu rozbití a občas potrebujeme pomoc. A ja sa reálne hanbím za to, že to dávam tak okato najavo. Má to svoje vysvetlenia, ale v podstate to nič neospravedlňuje. Kým je dobre, vravím si, že to zvládnem. Keď začne byť horšie, cítim sa ako feťák, čo potrebuje svoju dávku. Snažím sa obhájiť si sama pred sebou, že ju potrebujem, aj keď mi v konečnom dôsledku robí zle. Je to o vzostupoch a pádoch, kde keď si hore, nikdy si nemyslíš, že padneš nadol. Napriek tomu, že si tam už bola a vieš, ako to funguje.

Chcela by som byť lepším človekom a dávať svoju nespokojnosť najavo iným spôsobom. Menej viditeľným, menej sebaupozorňujúcim. Aj keď, neviem, či môj zlozvyk nepramení práve z toho, že nikto nepočúva moje slová, keď vravím, že sa cítim zle. Takže POZRI, takto zle mi je. (Myslíš toto nič, čo sa do týždňa zahojí? Prosím ťa. Mať tak tvoje problémy.)

Cítim sa hlúpo, previnilo za to, že sa už roky nedokážem dostať z toho kolobehu. Že vždy, keď si myslím, že je to za mnou, príde niečo, čo ma rozdrbe natoľko, že som znova ochotná skúsiť "liečiť" sa fyzickou bolesťou.

Nea