EMDR

Nejdem vám tu rozpisovať, čo to vlastne je. Google máte všetci. (A ku komu sa to vlastne prihováram? Číta to tu vôbec niekto?)

Predsalen som sa podvolila. Bola som zvedavá, čo to so mnou spraví. A je to taká celkom sranda. Ten emočný náboj, ktorý mala istá moja traumatická spomienka, je zrazu menší. Po nej sa síce vynorila ďalšia, o ktorú sa bude treba postarať a za ňou ešte ďalších niekoľko (desiatok), ale to, čoho som sa bála, sa rozhodne nekonalo. Bola som v tej spomienke iba chvíľu, dokopy trikrát sedem sekúnd a celé to vyzeralo inak ako to jedno video, ktoré som si k tejto téme pozrela.

Myslím, že som ani nedostala príležitosť dostatočne sa do tej spomienky ponoriť, už som bola vyťahovaná sprítomňovacími technikami naspäť. Nejdem klamať, trochu ma sklamalo, že sa môj mozog toho silného pocitu asociovaného s danou spomienkou tak rýchlo vzdal. Proste iba pápá, maj sa, už si oveľa menej zaujímavá, hráš oveľa menšiu rolu. Teraz ťa predčí táto iná. A s ňou budeme zrejme pracovať nabudúce. Len musím prekonať to, že mám pocit, akoby som prichádzala o niečo podstatné. O niečo, čo mi patrí, čo je mojou súčasťou a skoro chcem, aby ňou zostalo. Musím prijať, že bez toho, respektíve bez silne emočne nabitého toho, mi vlastne bude lepšie. Oveľa lepšie.

Zatiaľ je to tak, že celú túto skúsenosť zrejme ešte párkrát s pár rôznymi ľuďmi rozoberiem. Neviem ju zatvoriť, ako do trezora. To by mala byť jedna z techník, ktoré som sa mala naučiť, ale nejak mi nevyšla. Už keď sa ma terapeutka snažila presvedčiť, že si mám vytvoriť v mysli bezpečný trezor a odložiť a zatvoriť tam niektoré veci, ktorými sa aktuálne nemôžem zaoberať, vedela som si ho vytvoriť, ale nedokázala som doňho nič vložiť a zatvoriť za sebou. Videla som sa buď mimo neho, ako mám plné ruky vecí, obzerám si ich, ale ani jednej sa nechcem pustiť, alebo tak, že som bola vo vnútri toho trezora aj so všetkými tými vecami. Proste sa ich nedokážem vzdať. Minimálne vedome nie. Takže čokoľvek sme rozbabrali, do môjho trezoru, ktorý sa mi nikdy nepodarilo predstaviť si ako zamknutý zvonka, to neviem dať. Lebo buď s tým a s ďalšími vecami budem zamknutá vnútri (trochu klaustrofóbia, povedala by som), alebo mi to pribudne do mojej plnej náruče vecí, ktorých sa neviem pustiť. Ale nie je to až také zlé. Možno to nedokážem zamknúť do trezora, ale aspoň odložiť na zem či poličku, by to asi išlo. Zostane mi to na očiach, ale nie v rukách.

Nakoniec som si mala predstaviť svoje bezpečné miesto. Už som ho mala vytvorené z minulých sedení, teraz som sa k nemu vrátila. Pamätá si niekto ten videoklip P!nk, kde je matrac vo vode? Myslím, že tam nemám asociovanú ani tú správnu pesničku, ale to som si predstavila ako svoje bezpečné miesto. To a ešte zelené hory v pozadí. Fakt netuším prečo. Dnes som ale vo svojich predstavách nebola na tom matraci, ale vznášala som sa v okolitej vode na chrbte. Bolo to dosť príjemné.

Takže emočne rozdrásaná som po tejto skúsenosti iba veľmi minimálne. Ďalšie sedenie mám o dva týždne a dovtedy som zvedavá, čo bude môj mozog ďalej spracovávať.

Nea