Dolu vodou

Som unavená a mám bolesti. Dojebala som si zažívanie tým, že sa neviem stravovať. Jem iba prílohy, pečivo a mäso a čudujem sa, že moje telo ma má po krk.

Vlastne sa nečudujem. Len neviem, čo s tým. Nikto ma nikdy nenaučil, ako sa stravovať. Zdá sa mi to ako veľa mozgovej kapacity požierajúca činnosť. Neviem rozmýšľať nad tým, čo presne jem. Ledva sa viem rozhodnúť, čo si dať z toho, čo mám rada. Neviem si predstaviť zavádzať do svojho jedálnička nové, pre moje telo prospešnejšie jedlá, o ktorých by som nevedela, či mi budú chutiť. Skúšať nové veci je práca na plný úväzok. Ako by som mohla riešiť niečo iné, keď budem stále musieť rozmýšľať nad jedlom? (Tvári sa, akoby doteraz nad jedlom nerozmýšľala.) Je priveľa vecí, ktoré mi nechutia. Ktoré nie som ochotná skúsiť. Ale možno by iba stačilo menej zanedbávať zeleninu, o ktorej viem, že ju mám rada.

Nie sme tu, aby sme hľadali riešenia. Sme tu, aby sme sa posťažovali. Je to na piču a vieme, že to také zostane, ak niečo nezmeníme. A sme až príliš leniví na to, aby sme zmenu čo i len zvažovali. Tak budeme ďalej trpieť. (Autorský plurál FTW.)

Nea