Opora

Čím to je, že si skôr spomeniem na to málo zlého ako na toho veľa dobrého? Prečo si hneď na prvú nepamätám všetky výlety a dovolenky, ale tú každodennosť zatvorených dverí?

Na terapii strašne nakladám svojmu otcovi a on sa nemá ako brániť. Viem, že spravil veľa dobrého a iba pár chýb. Ak sa to vôbec dá chybami nazvať. Skôr to je o tom, čo neurobil, ako o tom, čo urobil (podľa mňa) zle. Na terapii sa vyplavujú tie krivdy, nie tie miesta, na ktorých sme spolu boli a na ktoré sme mohli ísť práve preto, že tak tvrdo a skoro stále pracoval.

Neviem si predstaviť, aké to je, platiť všetko za štyroch. Už keď platím za dvoch, mám pocit, že moja peňaženka plače. Neviem, aké to je, byť zodpovedný, mať pocit, že na mne to celé stojí a padá. Neviem, aké to je mať deti, ženu, byť mužom v tomto svete. Myslím si, že by sa ním dalo byť lepšie. Ale ktovie. Som si istá, že robil, čo vedel, čo uznal za správne. Čo bol naučený, k čomu mal prostriedky. Rodičia svoje deti dojebú, nech sa akokoľvek snažia nespraviť to. Tak funguje tento svet. Chodíme na terapiu, lebo tí pred nami nechodili. A aby tí po nás nemuseli. Aspoň nie tak dlho.

Občas bol nedostupný, ale keď bol odlepený od práce, bol milý, zábavný, nápomocný, starostlivý, ochraňujúci, trpezlivý. Bol so mnou na toľkých výletoch, zaplatil za toľko zbytočností, ktoré mi vyčarili úsmev na tvári, pomohol mi s toľkými úlohami, bol mi oporou. A ja som mu tú oporu nedokázala vrátiť, keď ma potreboval najviac.

Nea