Nedovolateľná

Pozri, ja viem, že si za to môžem sama. Sama som si vytvorila povesť nedostupnej, nedovolateľnej. Lebo je pravda, že nemám rada, keď ma niekto otravuje. Ale to neznamená, že mi nemôžeš napísať už nikdy.

Všetko sa deje pomimo mňa. Neviem, kto, čo, kedy, s kým, lebo mi nikto nič nepovie. Nikto ma nekontaktuje. Všetci ma nechávajú tak. A ja iba vidím ich životy, miesta, na ktoré chodia s ľuďmi, ktorým sa dá dovolať a dohodnúť sa s nimi.

Asi som neprístupná. Asi je ťažké nájsť ma v dobrej nálade, keď naše stretnutie nie je vopred naplánované. Ja neviem. Niekedy si hovorím, ako dobre, že ma nikto neotravuje, a inokedy, že dpč, prečo si na mňa nikto ani nespomenie. Pritom vnímanie tej istej situácie závisí iba od môjho aktuálneho psychického rozpoloženia. A to na diaľku nemá kto ako vytušiť. Ale keď napíšeš, tak raz odpíšem. Možno nie som na spontánnosti, lebo odpovedám až po tom, ako by sa mali udiať, ale naplánovať si niečo môžeme.

Pritom ja neznášam, keď mi niekto dva dni neodpovie. Nepotrebujem odpoveď hneď, lebo veď sama to nerobím, ale aspoň raz za deň sa pripojím a zistím, či niekto niečo nechce. (Väčšinou nechce.) Občas ma to zamrzí, občas napíšem ja, ale na také tie každodenné rozhovory typu ako sa máš, viem, že nie som. Alebo možno by som bola, ale len s tým správnym človekom.

Neviem sa rozhodnúť, či chcem byť nechaná na pokoji, alebo chcem, aby sme boli v neprestajnom kontakte. Oboje v istých časoch bolí. Tak zostávam tak, ako doteraz.

Nea