Komfort

Myslím, že mi už tak trochu zadrbáva z teenage movies, books & tv series. Potrebujem nejakú dobrú triggering drámu. Plač, násilie, krik, bolesť, smútok, depresiu. Všetko hrané, samozrejme.

Okej, s týždňovou PNkou som to trochu prepískla. Hlavne preto, že mi už nie je až tak zle, aby som celý deň prespala. Mám dovolené vychádzky, dve dvojhodinové okná, počas ktorých sa môžem ísť von uvariť. Nie, vďaka. Ale dnes som predsalen išla. Vrátiť knihy do knižnice a požičať si jednu rezervovanú. A už cesta električkou ma jemne znepokojivo zúskostnila. Zaujímavé, ako rýchlo si dokážem odvyknúť od prítomnosti druhých ľudí.

Ani by som nepovedala, že ísť von je mimo mojej komfortnej zóny, ale reálne to tak vyzerá. Zavretá doma sa síce trochu nudím, ale tam vonku je to zrazu akési horšie. Keď sa tomu nevystavujem, odvykám si. A vrátiť sa je až na počudovanie náročné. Keď si pomyslím, že pred týždňom bolo úplne normálne, že som si len tak zašla do mesta a tých ľudí som dokázala ignorovať, zdá sa mi, akoby som bola niekto iný.

So zatiahnutými závesmi pozerám film za Youtubovým videom, preložený podcastom a príspevkami na Youtube. Do toho hail storm, nezachrániteľná planéta a môžem zaliezť naspäť do čiernej diery svojej (ne)existencie.

Nea