Zastav

Svet, zastav. Alebo aspoň nechaj mňa byť zastavenú. Choď ďalej a neobzeraj sa.

Zas je to tu. Tie myšlienky. Hlúpe hormóny, prečo ma nútite byť bez motivácie? Chýba mi energia na odolávanie, neviem, čo chcem, ale cítim, čo to pripomína. Chcem kľud. Ale nie taký nervózny, že každú chvíľu ma začne niekto hľadať. Chcem slobodu. Aj keby mala byť iba v mojich snoch. Chcem nevedomie, lenže to bude druhých bolieť. Všetko, čo by mňa bolieť prestalo, by ublížilo im.

Niekedy si myslím, že mi na tom nezáleží. Išli ďalej bez druhých, tak prečo nie bezo mňa. Ale to nie je naozaj to, čo chcem. Ja chcem byť iba voľná. Voľná od očakávaní, voľná od štandardov, voľná od spoločnosti. No nikde inde ako v mojej hlave to tak byť nevie. Preto sa to zdá ako to pravé miesto. Tam by som mohla žiť akokoľvek, bez ohľadu na okolie. Tam by som mohla dýchať, aj keď tu by za mňa zrejme dýchali prístroje. Je to hrozná, ale zvláštne upokojujúca predstava. Bez náhlenia sa. Bez zodpovedania sa. Bez rozmýšľania o tom, čo chcem alebo mám robiť. Bez očakávaní. Iba moja predstavivosť na drogách, ktoré ma udržiavajú pri živote. Pokoj zmyslov to nie je, ale aspoň nehybnosť tela áno.

Chcem sa nehýbať. Nepotrebovať tuhé jedlo, pitie, chodenie na záchod, dýchanie. Všetko za mňa bude robené externými silami. Nebudem ani poriadne človekom, iba zamknutá vo vlastnej hlave. Bude to peklo, ktoré som si vymodlila a ktoré si zaslúžim.

Nea