Jeden z horších narodeninových dní

Niečo chýba. Vlastne niekto. Pociťujem to prázdno o niečo viac v dňoch, ktoré sú extra. Alebo by mali byť.

Narodeniny nemusia byť veľká vec, keď ich takými neurobíme, či urobiť nechceme. Narodeniny nemusia byť o darčekoch, ani o ľuďoch, keď chceme, aby boli iba ďalším dňom v poradí.

Ale (pred)narodeninový obed napovedá niečo iné, nie? Boli tam ľudia, ale vlastne neboli. Vlastne som tam nebola ani ja. Vlastne som vypla svoje rátanie dní, lebo som nemusela odpočítavať do víkendu. Vlastne som stratila pojem o čase a v TEN deň som síce išla na miesta, kam bežne nechodím, ale aj keď bol jeden niekto aspoň na nejakú časť dňa so mnou, ten druhý chýbal. Ale zakázala som si kvôli tomu v ten deň plakať. A zakázala som si plakať aj ďalšie dni. Ale možno by som už mala. Plakať. Srdcervúco, bezohľadne.

Viem, že nie som sama, ktorej chýba. Viem, že nie som sama, ktorá stratila toho svojho. Otca. Tú z dvoch najdôležitejších osôb v mojom živote. Budem plakať. Chcem plakať. Chcem si dať pauzu od života, aby som mohla plakať. Nie je to dávno. Je to čerstvé a neviem, ako žijeme, keď sa tvárime, že nie.

Smrť nie je opakom života, ale jeho súčasťou. Tú súčasť nesmieme ignorovať. Musíme si dovoliť cítiť ju. Prejsť cez ňu, aby nás neskolila vtedy, keď to budeme najmenej čakať. Aby na nás nečíhala v podobe chorôb z utláčaných prejavov vnútornej bolesti.

Smrť druhých je súčasťou našich životov. Musíme sa s ňou zmieriť. Aby nás nezabila.

Nea